História farnosti

VZNIK, PRVÉ PÍSOMNÉ ZMIENKY A RÔZNE NÁZVY OBCE

     Ako dátum prvej písomnej zmienky o obci názvom „Hausbrun“ sa všeobecne uvádza rok 1592.¹⁾ Názov obce Hasprunka je odvodený od nemeckého od „Haus bei Brunn“,²⁾ čiže „dom pri studni“, teda názov dediny pravdepodobne podnietila blízkosť studne.¹⁾

     Pôvod názvu a vznik obce približuje povesť,²⁾ že celé okolie bolo lesnaté, dorábalo sa tu drevo, drevené uhlie a smola. To prilákalo v prvej polovici 15. storočia drevorubačov zo susedného Rakúska, ktorí sa tu aj s rodinami usadili. Svoje domy si postavili v blízkosti studne s dobrou vodou, čo dalo obci názov Haus bei Brunn, skrátene Hausbrunn a z toho napokon Hasprunka.
     Studňa sa nachádzala po pravej strane cesty k Juríckemu mlynu asi 150 metrov od posledného domu obce (kaplnky)²⁾ smerom na juh k potoku Haspruňár. Približne na jej mieste stojí dnes studňa v záhradkárskej osade.¹⁾
     V roku 1925 obecné zastupiteľstvo určilo z rozpočtu 1000 čs.korún, aby spustnutá studňa bola obnovená a udržiavaná ako symbol obce.²⁾ V súčasnosti je pozemok, na ktorom sa studňa nachádza, v súkromnom vlastníctve a studňa je spustnutá.

     Druhá legenda, ktorá súvisí so vznikom dediny a jej názvom, má mať pôvod okolo roku 1483. Podľa tejto povesti sem prišiel z rakúskej obce Hausbrunn jeden ovčiar, ktorý tu našiel dobré pasienky pre svoje stádo. Neskôr tu panstvo usadilo viac pastierov a sluhov. Od prvého pastiera zostal názov Hasprunka, pretože ho nazývali Hasprunkárom. Niektoré povesti tvrdia, že už v rokoch 1470-1483 tu boli ovčiari.²⁾

     V posledných rokoch sa začalo šíriť tvrdenie, že prvá zmienka o obci je už z roku 1392, kedy sa má pod názvom „Iwanusfalua“ nachádzať v Donačnej listine Žigmunda Luxemburského,¹⁾ ktorou daroval Stiborovi zo Stiboríc hrad Holíč aj s poddanskými dedinami. Toto tvrdenie je však mylné, pričom sa odvoláva na výskum Vladimíra Petroviča.
     V skutočnosti sa názov „Iwanusfalua“ nenachádza v Žigmundovej donačnej listine z r. 1392. Vladimír Petrovič ho pri svojom výskume objavil v zozname obcí, ktorý sa nachádza v patentnej listine Nitrianskej kapituly, ktorá s donačnou listinou súvisí, ale bola vydaná neskôr. Petroviča prekvapili výrazné rozdiely v zozname poddanských obcí hradu Holíč, ako boli v týchto dvoch dokumentoch zapísané. V patentnej listine Nitrianskej kapituly našiel viacero názvov obcí, ktoré nevedel identifikovať. Medzi týmito názvami, ktoré nevedel ku konkrétnej obci priradiť, je aj spomenutá „Ywanusfalua“.³⁾
     Keďže pre Hasprunku sa už v 16. storočí používal aj názov názov Istvánfalva, objav V. Petroviča viedol k úvahe, že by „Iwanusfalua“ mohla byť Istvánfalva, čiže Hasprunka. Avšak pre tákéto tvrdenie chýbajú akékoľvek dôkazy. Práve naopak všetky doteraz známe historické fakty svedčia o tom, že obec vznikla v druhej polovici 16. storočia. Historik Pavol Vrablec píše, že je v podstate isté, že obec vznikla krátko pred rokom 1580.⁴⁾

     Pavol Vrablec zároveň poukázal, že písomnosť, považovaná za prvú písomnú zmienku o Studienke, nie je správne datovaná. Ide o edíciu Veľkolevárskeho urbára, ktorý má síce v nadpise uvedený rok 1592 avšak zo samotného textu je zrejmé, že v skutočnosti je z roku 1595. Obec „Hausprum“ sa v ňom uvádza dva razy ako susedná obec pri popise veľkolevárskych pozemkov.
     P. Vrablec uvádza aj ďalšie písomnosti z konca 16. storočia, v ktorých sa Studienka spomína s rôznymi variáciami názvov. V súpise usadlostí z roku 1596 je uvedená ako „Istwanfalwa alias Hazprunka“, v súpise z roku 1593 sa uvádza ako „Isthuanffalwa alias Auzprwnka“ a v súpise z roku 1588 je nazvaná ako „Istuanffalua“. Práve v tom to súpise sa píše, že je to „novozriadená dedina Plaveckého hradu, ktorá dosiaľ neodvádza poplatky zemepánovi“.
     Zmienka o Studienke z roku 1580 súvisí so súdnymi spormi Imricha Cobora o vlastníctvo druhej polovice panstva Ostrý Kameň. V roku 1579 pred kráľom Rudolfom II. uspel a získal práva na obe polovice panstva. Na úradné uvedenie Imricha Cobora do majetku panstva Ostrý Kameň, ktoré sa konalo v decembri 1580, sa dostavilo viacero protestujúcich poddaných, pričom medzi nimi boli prítomní aj obyvatelia Studienky, ktorá je v dokumente nazvaná ako „Istwanovcz aliter Hasprungh“.⁴⁾

     Zatiaľ najstaršia známa písomná zmienka

     Studienka sa tak okrem názvu Hausbrun/Hasprunka uvádzala aj pod maďarským názvom Istvánfalva, čiže Štefanova ves. Tento názov naznačuje, že už prvý kostolík v tejto obci bol zasvätený úcte svätého Štefana.²⁾ Tento kostolík stál neďaleko dnešnej Chválanskej kaplnky.⁵⁾
     Podľa rukopisu na fare sa maďarský názov Istvánfalva používal do roku 1824,²⁾ kým podľa stránky obce to bolo do roku 1624.¹⁾  Faktom je, že už v prvej polovici 17. storočia sa používal v úradných dokumentoch názov Haszprunka, písaný maďarskou gramatikou,¹⁾ no objavuje sa aj v podobe s jednoduchým „s“. ⁶⁾ Názov Istvánfalva sa zrejme prestal používať z toho dôvodu, aby neprichádzalo k zámene so Štefanovou pri Pezinku.

     Názov Haszprunka sa používal až do roku 1885. Od roku 1886 sa zaviedol nový názov Szent-István,⁷⁾ ktorý presadil farár Alfonz Bernkopf ²⁾ podľa patróna farského kostola - sv. Štefana, kráľa.
     Keďže v Uhorsku bolo viacero obcí s názvom Szent-István, aby neprichádzalo k zámene, býval v zátvorke uvedený aj pôvodný názov Haszprunka. No v roku 1907 bol názov upravený na „Pozsony-Szentistván“. V roku 1911 ⁸⁾ bol názov opäť zmenený, pričom sa do neho znovu dostala aj „studienka“ - po maďarsky „Szentistvánkút“.²⁾
     Po vzniku Československa v r.1918 obec dostala slovenskú podobu svojho pôvodného názvu „Hasprunka“.²⁾ Od 11. júna 1948 má obec súčasný názov „Studienka“.¹⁾

PRED VZNIKOM FARNOSTI

     Keďže Hasprunku už od vzniku dediny nazývali aj Istvánfalva - Štefanova ves,⁴⁾ naznačuje to, že už od počiatkov sa v nej nachádzala kaplnka alebo kostolík zasvätený sv. Štefanovi. Môžeme predpokladať, že kostolík bol postavený niekedy pred rokom 1580. Nachádzal sa kúsok od dnešnej Chválanskej kaplnky. Vraj  ešte v roku 1920 boli jeho základy vidteľné.⁵⁾ Podľa ústnej tradície pôvodný kostolík zhorel a preto si Hasprunčania postavili nový kostol, ktorý stojí v obci dodnes. Azda jeho zánik súvisí s vpádom Turkov v rokoch 1663-1664.

     V blízkosti tohto kostolíka sa nachádzal aj prvý hasprunský cintorín. O tom, kde sa presne nachádzal, existujú dve verzie.
     Podľa jednej sa nachádzal v blízkosti Chválanskej kaplnky, smerom k potoku.⁹⁾ V týchto miestach stál prvý kostolík a teda hroby boli okolo neho, ako to bývalo kedysi zvykom. Keďže toto miesto (parcela č. 705) je v súčasnosti lesíkom uprostred intenzívne využívaných parciel, existencia bývalého cintorína môže byť vysvetlením, že so zemou v týchto miestach sa nehýbalo a tak parcela zarástla stromami.
     Podľa druhej verzie bol cintorín až za potokom - v miestach, kde bol prv obecný pasienok,⁵⁾ a teraz sa tam nachádza čistička odpadových vôd. Táto lokalita má miestne pomenovanie Kerchov, čo je starobylé označenie cintorína, pochádzajúceho z nemeckého slova Kirchhof, označujúceho cintorín, presnejšie ohradený priestor okolo kostola. Avšak predpoklad, že by nosili nebožtíkov v pohrebnom sprievode cez potok sa nezdá veľmi pravdepodobný, preto je reálnejšia tá prvá možnosť. A miestne pomenovanie sa len časom rozšírilo na lokalitu za potokom.

     Spomínaná Chválanská kaplnka, dodnes existujúca kaplnka Umučenia Pána, má tiež nejednoznačný pôvod.
     Väčšina prameňov uvádza, že kaplnku dal v roku 1717 postaviť mlynár Andrej Chvála.¹⁰⁾ Avšak v diecéznych schématizmoch,¹³⁾ ako aj v ďalších historických materiáloch v latinčine i maďarine sa uvádza, že kaplnka Umučenia je z roku 1650. Je možné, že táto informácia pochádza zo zápisnice niektorej z kanonických vizitácií v 18. storočí. Spoľahlivosť informácie o jej stavbe v roku 1717 spochybňuje i fakt, že zápis vo farskej kronike, v ktorom sa tento rok uvádza, nie je chronologicky zaradený k udalostiam zo začiatku 18. storočia, ale je úplne nelogicky zapísaný medzi udalosťami až zo začiatku 19. storočia.²⁾
     Zvláštna je aj informácia, že kaplnka bola spočiatku drevená a po viacerých úpravách a rekonštrukciách došla až k dnešnej podobe.¹⁰⁾ Keďže kaplnka je murovaná, tak ťažko hovoriť, že vznikla z drevenej len úpravami a rekonštrukciami. To už by bola stavba novej kaplnky na mieste starej. Navyše aj fresky objavené na stenách v jej interiéri naznačujú, že kaplnka bola postavená ako murovaná už v 18. storočí.
     Tieto sporné informácie o vzniku kaplnky by sa dali vysvetliť tak, že pôvodná kaplnka bola drevená, postavená v roku 1650. Táto bola možno počas tureckej invázie zničená, alebo v priebehu desaťročí schátrala. A tak na jej mieste dal mlynár Chvála v roku 1717 postaviť kaplnku novú, murovanú. To by tiež vysvetľovalo, prečo kaplnku postavil na ceste k susednému Juríkovmu mlynu, a nie o kúsok vyššie (východnejšie), na ceste k svojmu mlynu.
        
     K stavbe tejto kaplnky sa traduje aj jedna legenda: Mlynár Chvála sa vraj počas svojej cesty s remeselníckym tovarom zastavil v Lozorne, ktoré malo v tom čase hrdelné právo, práve vo chvíli, keď sa konala poprava odsúdeného. Ten pred svojou popravou dostal posledné slovo a povedal: „Ak sa tuná nachádza niekto z obce Hasprunka, tam je ukrytý zlatý poklad.“ Prezradil aj presné miesto úkrytu. Mlynár po návrate domov toto miesto našiel a z ukrytého lupu dal postaviť kaplnku.

     Podobná legenda však existuje aj v súvislosti so stavbou súčasného kostola. Vraj, keď chceli Hasprunčania stavať kostol, nemali naň dosť peňazí. Náhodou objavili v bútľavom strome pri potoku peniaze, ktoré si tam z lúpeží schovali zbojníci, ale už si ich neprišli vziať. Zrejme ich chytili a popravili, a tak peniaze zostali v skrýši. Keď ich dedinčania našli, použili ich na stavbu nového kostola.

     Hasprunka v čase stavby kostola ešte nebola farnosťou, ale podliehala pod farára v Sološnici.
     Miestne historické pramene uvádzajú, že základný kameň kostola bol položený dňa 13. augusta 1668 so súhlasom ostrihomského arcibiskupa Juraja Szelepcsényiho a jeho vikára Jána Gubasóczyho. Chrám bol posvätený jágerským biskupom Ferdinandom Pálffym na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1678, a zasvätený bol sv. Štefanovi, uhorskému kráľovi.²⁾
     Staré schematizmy Ostrihomskej arcidiecézy uvádzajú ako dátum posviacky kostola 20. august. Zistiť, ktorý z týchto dátumov je správny, je už dnes ťažko možné. V súčasnosti sa slávi výročie posviacky chrámu začiatkom novembra, to však súvisí s novšou posviackou po generálnej oprave kostola, pravdepodobne tej v roku 1913.
     V zozname farností od ostrihomského kanonika Némethyho sa nachádza ďalšia informácia, že kostol bol postavený už v roku 1672, no posvätený bol až v roku 1678 Ferdinandom Pálffym, jágerským biskupom a jasovským prepoštom.¹²⁾ Z toho vyplýva, že kým samotná stavba kostola trvala štyri roky, ďalších šesť rokov trvalo, kým ho prišiel biskup posvätiť. A neprišiel ostrihomský arcibiskup, sídliaci v tom čase v Trnave, ale jágerský biskup. Tieto zvláštnosti boli zrejme spôsobené Tureckou inváziou do strednej Európy a spoločenskými problémami, ktoré to prinášalo.
     Práve hrozba nového nebezpečenstva od Turkov bola impulzom pre rýchle postavenie kostola v Hasprunke, obohnaného ochranným múrom s baštami a strieľňami. Pretože keď tu Turci plienili v rokoch 1663-1664, ľudia sa nemali kam uchýliť do bezpečia. Skrývali sa pred nimi do palašia pri potoku, kde bola mäkká pôda, a tak si tam Turci na koňoch netrúfali vojsť.⁵⁾
     Po vašvárskom mieri v auguste 1664 sa Turci na istý čas z tohto územia stiahli. No po niekoľkých rokoch bola hrozba ich útokov znovu reálna. A s tým súvisí aj rozhodnutie Hasprunčanov postaviť opevnený kostol, ktorý bude pre nich v prípade ohrozenia útočiskom. No tieto obranné múry okolo kostola zostali napokon nevyužité, pretože Turci utrpeli v roku 1683 zdrvujúcu porážku pri Viedni, a na toto územie sa už potom ani nedostali.
     Hoci si teda hasprunčania postavili nový kostol, ich farár zo Sološnice do neho asi často nechodil. Cez husté lesy, pieskové duny, mokrade a meandre rieky Rudavy to asi nebola pohodlná cesta, a možno častejšie než farár zo Sološnice, zavítal do hasprunského kostola nejaký františkán z Malaciek. Nečudo teda, že sološnický farár, ktorý mal ako filiálku vtedy aj Rohožník, sa veľmi nemal k tomu, aby pozýval arcibiskupa na posviacku kostola do hasprunky.
     Až v lete roku 1678 navštívil zrejme grófa Jána Antona Pálffyho v Malackách jeho bratranec biskup Ferdinand Pálffy, ktorý bol čerstvo vymenovaný za jágerského biskupa. Keďže toto mesto bolo obsadené Turkami, sídlom jágerského biskupa boli vtedy Košice. Prv, ako sa Ferdinand Pálffy presťahoval z Trnavy do Košíc, pri návšteve bratranca v Malackách poskytol jeho poddaným v Hasprunke arcipastiersku službu a posvätil im kostol.

ZRIADENIE FARNOSTI

     Stavba nového kostola a jeho posviacka bola podnetom, aby Hasprunka dostala vlastného farára a stala sa tak samostatnou farnosťou. Stalo sa tak štyri roky po posviacke kostola, v roku 1682.¹²⁾
     Prvým farárom v Hasprunke sa stal Pavol Dubnik. Hoci sa v ostrihomských schematizmoch píše, že matriky boli v Hasprunke vedené od roku zriadenia farnosti,⁷⁾ v skutočnosti matričnú knihu krstov, pohrebov a sobášov zriadil farár až v januári 1695, a to krátkou pred svojou smrťou. Stihol do nej zaznačiť len jeden krst, ktorý bol 31. januára 1695. No už v nasledujúci deň farár Dubnik zomrel. V časti matriky, určenej pre pohreby, je vykonaný prvý zápis takto: „Ten, ktorý ju pripravoval, zomrel prvý, 1. februára 1695 vo veku 42 rokov.“ A prvý sobáš, zapísaný do matriky, sa uskutočnil až o rok nerskôr 29. januára 1696.
     O živote prvého hasprunkého farára nevieme takmer nič. Jedine zápis v pohrebnej matrike nám prezrádza, že pochádzal z Gajar a zomrel 42 ročný - takže sa narodil pravdepodobne v roku 1653. Keďže v Hasprunke pôsobil necelých 13 rokov, bolo to pravdepodobne jeho jediné farárske pôsobisko.
     Pochovaný bol podľa všetkého do krypty kostola. Táto krypta však nie je prístupná. V roku 1885 ju dal farár Bernkopf otvoriť. Hrobka vedie k hlavnému oltáru a našli v nej štyri rakvy. V nich boli uložené pozostatky dvoch farárov a dvoch tureckých vojenských hodnostárov.²⁾ Ktorí dvaja farári boli pochovaní v krypte, nie je známe. Zápisy v pohrebnej matrike túto skutočnosť neuvádzajú. Do úvahy pripadajú štyria alebo piati kňazi, ktorí v Hasprunke zomreli pred Jurajom Renkom, t.j. pred rokom 1780).
     Ešte väčšou záhadou sú dvaja tureckí vojenskí hodnostári, pochovaní v krypte kostola. Rukopis na fare uvádza, že podľa ústnej tradície počas tureckých a kuruckých vojen boli Turci umiestnení aj v Hasprunke. Dvaja vojenskí hodnostári, pochovaní v kostolnej hrobke, mali vraj väčší obnos peňazí obetovať na kostol.²⁾ Lenže v čase, keď boli v Hasprunke Turci (1663-64), kostol ešte neexistoval. Navyše, Turci tu rabovali, ničili a zabíjali. Je nepredstaviteľné, že by nepriateľskí hodnostári moslimskej viery venovali peniaze na kresťanský kostol.
     No, že tam boli pochovaní, je realita. Ako to vysvetliť?
     Azda to mohlo byť naopak: Že by Turci neboli pochovaní v kostole, ale že kostol bol postavený nad ich hrobom. Azda sa udialo niečo zvláštne, že títo dvaja hodnostári skončili svoj život v Hasprunke. Možno ich postoj voči
miestnemu obyvateľstvu bol umiernený, priateľskejší než iných Turkov. A tak našli u obyvateľov súcit a pomoc, keď boli zranení v boji, alebo ich sužovala nejaká choroba. Keď tu napokon zomreli, obyvatelia im vybudovali hrobku, do ktorej ich pochovali. A keď o niekoľko rokov išli stavať kostol, postavili ho práve nad touto hrobkou. Na stavbu pritom mohli použiť aj peniaze, ktoré im tu po veľmožoch zostali.
     Alebo je aj druhá možnosť: Že sa sem tureckí hodnostári dostali až v roku 1683. Už nie ako okupanti, ale ako utečenci, po fatálnej porážke Turkov pri Viedni. Zmätení a možno aj zranení Turci, ktorým sa nepodarilo ustúpiť spolu s ich porazenou armádou, sa túlali po okolí. Dvaja z nich - veľmoži - našli pomoc a útočisko v Hasprunke. A tu aj napokon skončili svoj život. Ostatné už potom vieme zo spomenutej povesti.

     Druhým farárom v Hasprunke bol štyri roky Ján Imrich Nyakasházy. Narodil sa v roku 1668, teológiu študoval na Pázmáneu vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený v roku 1694 a za farára v Hasprunke bol ustanovený 16. februára 1695.
Pôsobil tam do 2. júna 1699, keď sa stal farárom v Hochštetne, ďalej v auguste 1703 vo Veľkých Levároch a od roku 1710 bol v Gajaroch. Odtiaľ išiel 30. mája 1714 do Malaciek, kde zastával úrad dekana. Pôsobil tam do 5. apríla 1719.

     Rukopis na fare tvrdí, že v rokoch 1699-1705 bola fara neobsadená.²⁾ V skutočnosti v tých rokoch pôsobil tretí farár Valentín Ján Augustín Ondrejkovič. Prvá informácia o ňom je vo Veľkých Ripňanoch. Tam bol farárom, keď pri vizitácii v roku 1657 o ňom vizitátor uviedol, že je príkladným mužom. Potom, od 13. apríla 1663 bol farom vo Veľkom Šúre. V protokole uvedenia za farára je nazvaný dobrým mužom. Odtiaľ išiel 19. apríla 1665 do Moravského Sv. Jána, kde začal písať farské matriky. Od 5. januára 1682 bol farárom vo Veľkých Levároch. Za farára v Hasprunke bol ustanovený 2. júna 1699. Tam 25. novembra 1705 aj zomrel. Nie je jasné, či je tým druhým farárom, pochovaným do krypty kostola, alebo či ho pochovali na cintoríne, ktorý vznikol vo vnútri múrov okolo kostola. Ale je možné, že ho pochovali v inej obci, azda v rodisku, pretože v hasprunskej matrike pochovaných zapísaný nie je.

ROZVOJ FARNOSTI V 18. STOROČÍ

     Štvrtým farárom sa stal 29. novembra 1705 Andrej Čermák. O jeho pôvode chýbajú informácie. Teológiu študoval v Trnave a za kňaza bol vysvätený 20. septembra 1704. Rok nato sa stal farárom v Hasprunke, kde pôsobil vyše 45 rokov až do svojej smrti. Pri vizitácii v roku 1714 je zaznačené, že má 36 rokov, kým pri vizitácii v roku 1731 je uvedený jeho vek 55 rokov: „V duchovnej správe 26 rokov, v ktorých všetkých chvályhodne pracuje. Jeho veriaci vydali o ňom dobré svedectvo s veľkou pochvalou, že sa stará aj o veriacich, aj o čistotu kostola.“
     Z týcho záznamov sa dá určiť, že sa narodil okolo roku 1677. Zomrel 14. apríla 1751 vo veku 75 rokov. Vo farskej kronike bolo o ňom zaznačené: „Pánovo stádo spravoval veľmi sväto a veľmi obratne. Spomienka na neho zostane v ľude požehnaná.“
     V rukopise na fare sa o ňom píše: „až dovčul žije v blahej pamäti ľudu. Bol muž horlivý, svätého života, za česť a chválu Božiu zaujatý, kazateľ výtečný. 45 rokov viedol ľud sebe sverený po ceste spasenia a už ako staručký kňaz horlive a neúnavne konal práce v správe duchovnej, nažiadajúc žiadnu mladšiu pomoc v svojej starobe. Stál vo veľkej vážnosti a láske u kniežaťa Palffyho. Tento za jeho horlivé učinkovanie chcel ho obdariť lepšou a výnosnejšou farou, on ju ale neprijal. Chcel medzi svojimi farníkmi složiť svoje kosti a tu aj odpočívať.“²⁾
     Ten mecén bol podľa všetkého gróf Mikuláš VIII. Pálffy z Malaciek. (Titul knieža získal až jeho syn Karol v roku 1807.)
     Ďalej sa uvádza, že farár Čermák dal postaviť dve kaplnky pri kostole, jednu zasvätenú k úcte Sedembolestnej Panny Márie a druhú svätému Františkovi Xaverskému. Pri kostole dal tiež vysadiť stromy ²⁾ - lipy a gaštany.⁵⁾
     Rôzne články o obecnej histórii datujú kaplnky, postavené v pôvodných baštách opevnenia na rok 1705,¹⁾ čo je zrejme nesprávne interpretovanou informáciou, pretože v tom roku farár Čermák len začal pôsobiť v Hasprunke, a to až od konca novembra. Isto nebolo jeho prvou starosťou stavať tieto kaplnky. Skôr je pravdepodobné, že ich staval až v čase, keď sa tešil priazni a aj finančnej podpore grófa Pálffyho.
     Zvláštne je, že diecézne schematizmy datujú tieto kaplnky až na neskoršie obdobie: kaplnku sv. Františka Xaverského na rok 1781 a kaplnku Sedembolestnej Panny Márie na rok 1783.¹³⁾ To už však bol farár Čermák dávno mŕtvy. Je možné, že najprv boli kaplnky menšie, len priamo prestavané z pôvodných obranných bášt, no keď sa v roku 1780 prestalo na cintoríne okolo kostola pochovávať, umožnilo to kaplnky prestavať a zväčšiť do súčasnej podoby. A to sa mohlo udiať v uvedených rokoch.

     Piatym farárom sa stal Ján Baptista Bucsics, rodák z bratislavskej Dúbravky. Študoval v seminári sv. Štefana v Trnave. Za kňaza bol vysvätený v roku 1749 a 30. novembra bol poslaný za kaplána do Pezinka. Za farára v Hasprunke bol ustanovený 8. júna 1751. Pôsobil tam do augusta 1753. V tom istom roku sa 1. novembra spomína ako domáci kaplán v Malých Vozokanoch u Karola Bacskádyho, podžupana Tekovskej župy. Zrejme mal zdravotné problémy, ktoré ho prinútili opustiť kňazskú službu, pretože zakrátko zomrel 4. júna 1755 vo svojom rodisku, v Dúbravke.
     Po odchode farára Bucsicsa zostala fara v Hasprunke pol roka neobsadená. Administrátorom farnosti bol od augusta 1753 do 7. januára 1754 františkán Valerius Schleippen, zrejme z kláštora v Malackách.

     Šiesty farár sa tiež v Hasprunke dlho nezdrža. Bol ním Ľudovít Linhart, jeho priezvisko sa uvádza aj v rôznych variáciách Reinhardt, Reinchart. Pochádzal z Moravy, vysvätený bol za Olomouckú diecézu, ale pôsobil v Rakúsku. Rok bol kaplánom a dva roky zrejme pôsobil ako administrátor podľa miestnej potreby. Ako kňaz pôsobil vo Viedni len za milodary pri vykonaných službách, až kým bol 8. januára 1754 ustanovený za farára do Hasprunky. Odtiaľ potom išiel 22. júna 1755 do Devína. Tam sa konala v tom roku vizitácia, pri ktorej vizitátor o farárovi zaznamenal, že „má 28 rokov a 5 rokov koná duchovnú službu. Svoj úrad vykonáva usilovne.“ Pôsobil tam do 12. mája 1762. Potom bol farárom v Závode. Gróf Kolonics voči nemu vzniesol 27. marca 1770 nejaké sťažnosti , na čo sa zriekol úradu a utiahol sa do ústrania. Zomrel asi v roku 1785 v Mariazelli.

     Siedmym farárom sa po ňom stal Šimon Dobrovodský. Narodil sa asi v roku 1727 vo Svätom Petre - nie je však jasné, v ktorom (Borský, Plavecký...). Tri roky študoval na Pázmáneu vo Viedni, potom prešiel na teológiu do Budína, kam nastúpil 10. novembra 1749. Ako diakon bol poslaný na Spišskú Kapitulu, odtiaľ 20. januára 1752 do Senice. Za kňaza bol vysvätený 29. októbra 1752. Za farára bol ustanovený 8. augusta 1755 v Hasprunke. Zomrel 18. novembra 1760 v nemocnici milosrdných bratov vo Valticiach na Morave. Zápis v matrike zomrelých však neuvádza dátum pohrebu, ani kto ho prišiel pochovať. Je teda možné, že nebol pochovaný v Hasprunke.

     Od jeho odchodu do nemocnice a následnej smrti bol asi dva mesiace administrátorom v Hasprunke františkán páter Jeremiáš. Zrejme to bol Jeremiáš Sosterics (Šoštarič). Ten bol chorvátskej národnosti. Pôsobil ako kazateľ a novicajster na území dnešného Slovenska. Zostavil modlitebné knižky v chorvátčine, ktorými výrazne prispel k literárnemu rozvoju chorvátskeho jazyka. Zomrel 28. apríla 1770 v Marianke.

     Ôsmym farárom bol Štefan Behányi. Narodil sa v Hliníku nad Hronom. Za kňaza bol vysvätený v roku 1759 a 10. marca toho roka bol poslaný za kaplána do Gajár. Za farára v Hasprunke bol ustanovený 11. januára 1761, tam zomrel 18. alebo 20. júla 1767.

     Deviaty farár nastúpil vyše mesiaca po jeho smrti. Bol ním Mikuláš Baťovič, uvádzaný aj ako Balgovič. Pochádzal z Gajár, študoval v generálnom seminári v Budíne. V roku 1766 bol vysvätený za kňaza a poslaný za kaplána do Gajar. Nato bol 2. septembra 1767 ustanovený za farára v Hasprunke. Némethy o ňom píše: „Tam spoznal chudobu farských príjmov, v ktorých žil. No i tak vytrval. Jeho túžbou bolo robiť dobre všetkým, neúnavne a starostlivo pracovať v Pánovej vinici.“ Dal vybudovať vchod zvonka na chórus, na ktorý sa predtým vychádzalo z kostola. Potom pôsobil od 26. mája 1771 v Sološnici a ďalej od roku 1773 v Gajaroch, kde zomrel 10. novembra 1779 vo veku 44 rokov na mŕtvicu.

     Desiatym farárom sa stal Ján Mráz, ktorý pochádzal z Holíča. V roku 1761 začal študovať v Budíne. Za kaplána bol poslaný 25. novembra 1765 do Szekszárdu (Maďarsko). Odtiaľ prešiel 15. júla 1769 do Bratislavy. Farárom sa stal 26. mája 1771 v Studienke, potom 1. decembra 1772 v Malackách, kde sa stal v roku 1782 vice-archidiakonom (dekanom). Od roku 1796 bol kanonikom bratislavskej kapituly a v roku 1812 sa stal zároveň prepoštom sv. Jána Krstiteľa v Budíne. Zomrel 26. augusta 1818.

     Jedenástym farárm bol Pavol Križan. Narodil sa asi v roku 1743. Štúdium teológie absolvoval v roku 1768 na Pázmáneu vo Viedni. Prvý rok jeho kňazského pôsobenia nie je zaznamenaný. Za kaplána bol poslaný 27. decembra 1769 do Blumentálu v Bratislave. Potom bol 22. decembra 1772 ustanovený za farára v Hasprunke, kde podľa zápisu v krstnej matrike nastúpil až po Vianociach, 30.
decembra. Nevedel si však zvyknúť na toto prostredie. Némethy cituje z farskej histórie latinský záznam, ktorý je v tom zmysle, že „keďže pochádzal z tvrdej pôdy, na pieskové duny si nevedel privyknúť, a tak len jeden rok a jedenásť mesiacov po nich chodil a videl, že je to márne.“ Preto po necelých dvoch rokoch odišiel a 13. decembra 1774 bol ustanovený za farára v Kuchyni. No i tam sa stretal s ťažkosťami, pretože 22. októbra 1778 sa na neho sťažoval malacký gróf Karol Pálffy. No napriek tomu v Kuchyni zostal pôsobiť až do svojej smrti 14. mája 1799. Zomrel ako 56 ročný.

     V poradí dvanástym farárom bol Martin Nottny (Notný), ktorý pochádzal z Dolných Orešian. V roku 1768 nastúpil na štúdiá v Budíne. Dátum vysviacky nie je známy, no 5. októbra 1772 už bol kaplánom v Gajaroch. Za farára bol menovaný 13. decembra 1774 do Hasprunky, kam nastúpil 20.decembra.
     V roku 1775 vydala Kráľovská rada nariadenia ohľadom pochovávania a cintorínov, aby sa tak zabránilo častým epidémiám. Podľa nich zosnulý nemal byť odkrytý viac ako dva dni. Pri pohrebe sa mala rakva s nebožtíkom zaniesť priamo na cintorín, a nie do kostola. Do krýpt, ktoré mali vchod z interiéru kostola, sa už nesmelo viac pochovávať. Mali sa zrušiť cintoríny, nachádzajúce sa pri kostoloch, a nové sa mali zakladať na vhodných miestach mimo osád. Pokiaľ možno, malo to byť na rovine a nič sa na nových cintorínoch nemalo sadiť. Ako platilo už v predchádzajúcom období, cintoríny mali byť ohradené a v strede priestranstva cintorína mal byť postavený vysoký kríž, podľa možností zhotovený z kameňa. Cintorín mal byť posvätený.
     V Hasprunke sa toto nariadenie zrealizovalo o štyri roky neskôr. Vo farskej pohrebnej matrike je poznámka o novom cintoríne na vrchu strany č.453, na úvod roku 1780. Z toho sa dá vyvodiť, že nový cintorín bol zriadený v priebehu roku 1779 a začalo sa na ňom pochovávať od začiatku roka 1780. Či sa ešte aj potom pochovávalo aj pri kostole jasné nie je. Pravdepodobne len vo výnimočných prípadoch, napríklad pri pohrebe tých, ktorý tam už mali pochovaného manžela alebo manželku. V matrike sa to však neuvádzalo.
     Nový cintorín sa nachádzal za farou, medzi cestou a potokom. V tých miestach sa predtým nachádzali močariny zarastené palaším, v ktorých sa o 120 rokov skôr ľudia skrývali pred Turkami. Postupom času zrejme koryto potoka prehĺbili a vyrovnali, kanálikmi do neho odviedli vodu z močarín a zem vysušili. Dnes na pozemku tohto cintorína stoja dve bytovky, školské ihriská a z polovice aj školská budova.

Cintorín v Hasprunke vľavo - na vojenskej mape z r. 1783, v strede - na katastrálnej mape z r. 1914, vpravo - na topografickej mape z roku 1955 (kurzorom myši sa zobrazí mapa z r. 1964):
   

     Farár Notný pôsobil v Hasprunke do novembra 1780. Aby bol bližšie k svojej rodine, odišiel vtedy do Plaveckého Mikuláša, kde pôsobil až do svojej smrti 5. júna 1806.
     Ním sa v Hasprunke končí tridsaťročné obdobie, počas ktorého sa vystriedalo osem farárov, ktorých doba pôsobenia bola vždy len niekoľko rokov.

V ČASE FARÁRA JURAJA RENKA

     Ďalším farárom, v poradí trinástym, sa na nasledujúcich 53 a pol roka stal Juraj Renko. Pochádzal z Liptovského Mikuláša. V roku 1769 nastúpil do seminára v Budapešti. Teologické štúdiá na Pazmáneu vo Viedni ukončil v roku 1774. Od roku 1776 bol kaplánom v Gajaroch. Farárom v Hasprunke sa stal 9. decembra 1780.
     Bolo to v čase, keď sa už niekoľko mesaicov pochovávalo na novom cintoríne za farou. Je však možné, že sa ešte výnimočne pochovávalo aj pri kostole, a zdá sa, že nový farár s touto možnosťou ešte počítal, pretože do pohrebnej matriky od ďalšej dvojstrany pridal ďalší stĺpec „locus“, čiže miesto pohrebu. Avšak ani jeden zápis o pohrebe na starom cintoríne sa tam nenachádza. A od roku 1785 tento stĺpec v matrike zrušil.

     Významnou udalosťou na jar roku 1782 bola návšteva pápeža Pia VI. vo Viedni. Jej cieľom bolo osobné stretnutie s cisárom Jozefom II., aby s ním riešil problémy, ktoré vyvolávali cisárove zásahy do života cirkvi v monarchii. Pápež prišiel do Rakúska v marci, po sviatku sv. Jozefa. Cisár Jozef II. so svojím bratom Maximiliánom, biskupom kolinským, šiel pápežovi naproti k Viedenskému Novému Mestu. Tiež veľké množstvo ľudí prišlo do Viedne, aby mohli vidoeť pápeža. I z Hasprunsky vtedy išli mnohí do Viedne na túto udalosť. Pápežova návšteva však u cisára nedosiahla žiaden priaznivý výsledok. Po sviatku sv. Juraja pápež z Viedne odišiel. ²⁾

     Významnou udalosťou pre Hasprunku bola kanonická vizitácia 20. júna 1783, ktorú vykonal osobne knieža prímas a kardinál Batthanyi. Kardinál prišiel z Veľkých Levár o piatej hodine popoludní, a po vykonaní vizitácie o siedmej večer odišiel naspäť do Veľkých Levár. ²⁾

     Výsledkom kanonickej vizitácie bolo v roku 1784 rozhodnutie, že pre množstvo veriacich je potrebné kostol zväčšiť. Vzhľadom na malé príjmy kostola bolo ako najschodnejšie riešenie zrušiť sakristiu, ktorá sa pôvodne nachádzala za hlavným oltárom v presbytériu kostola a oltár prisunúť až ku stene. Z toho dôvodu bola zboku pristavená nová sakristia. Na obnovený oltár boli umiestnené sochy sv. Ladislava a sv. Imricha, a nad nimi pozlátené sochy sv. Alžbety a sv. Barbory. Bol zhotovený nový svätostánok, a zabezečené rúcha a liturgické náčinie. Obnovená bola tiež farská budova.
     Tieto práce sa začali 22. mája 1785. Takmer všetky náklady znášal gróf Karol Pálffy. Zabezpečil 15 tisíc kusov palených tehál, 3000 kusov škridiel, 120 metrákov vápna a drevo zadarmo. Z obyvateľov Hasprunky výraznejšie prispeli len dvaja horliví farníci: Ján Cigánek 40 zlatých a Andrej Osuský 15 zlatých. Ďalej Ján Slezák prispel 4 zlaté, no ostatní len po niekoľko grošov, aj to s nechuťou a s nevôľou.
Neochota prispievať na kostol vyústila do toho, že v tom roku sa prestala konať i koleda, lebo mnohí reptalii na to, keď kňazovi a organistovi dali tých pár krajciarov, čo títo ani nežiadali.

     Narpiek týmto ťažkostiam opravy pokračovali ďalej. V roku 1786 bola obnovená kazateľnica, a oproti nej bol na stenu zavesený kríž. Na ceste k Malackám dal Ján Ivan starší postaviť kríž, ktorý dňa 30. augusta posvätil generálny vikár Ladislav Lurenský.

     V roku 1788 nastala veľká drahota. Kamenec zničil celú úrodu. Pohynulo aj veľa dobytka. Mnohí v tom roku nemali chleba a deti aj zámožnejších rodičov chodili žobrať. Tuhá zima, ktorá trvala od konca októbra do konca marca, ešte viac hlad, nedostatok a choroby zväčšovala.

     Zrejme keď sa hospodárska situácia trochu upokojila, začalo sa 20. augusta 1790 s prípravami nového organa. Postavil ho Valentín Arnold a stál 300 zlatých, pričom boli použité niektoré dobré píšťaly zo starého organa. Mal osem registrov. V roku 1792 bol organ prepravený a opatrený pedálmi. (Azda starý bol bez pedále.) No ako vždy, aj teraz sa ozývali mnohí hundroši: „Načo nám je organ, mohli sme ostať pri starom i ten bol dobrý.“

     Okrem pastoračnej starostlivosti o farnosť a generálnej obnovy kostola, venoval sa farár Renko aj histórii farnosti, začal viesť farskú kroniku, a tiež písal latinsky poéziu. V roku 1793 v latinských veršoch krásne a duchaplne reagoval na hrôzy, ktoré spôsobila francúzska revolúcia.

     V roku 1796 dal Adam Nízky pri svojom mlyne postaviť kríž, ktorý aj opatril základinou. V nedeľu pred sviatkom sv. Michal, bol kríž za veľkej účasti ľudu posvätený.

     V tomto období sa v Hasprunke usadili Židia. Pred ich príchodom sa v dedine nemecky vôbec nehovorilo, i keď legendy hovorili o nemeckom pôvode prvých obyvateľov. Prvá zmienka o prítomnosti Židov v dedine sa nachádza v zápisnici z Batthyányiovskej vizitácie, kde sa spomína 12 dospelých Židov a 10 detí. V roku 1803 slúžny Ján Stermenský uviedol so súhlasom richtára Jozefa Tančiboka i notára Jana Blažíčka prvého Žida úradne do obce. Bol ním Michael Krienhut, ktorý dostal do prenájmu obecnú krčmu.

     V roku 1806 vypukol v Hasprunke veľký požiar. Zhorelo 110 domov a 9 stodôl. Medzi nimi zhorela i farská stodola a v nej celá zásoba zbožia a sena.
     Ďalšia tragédia sa udiala v roku 1810. Pri veľkej výchrici spadol z kostolnej veže kovový glóbus s krížom. V roku 1811. bola veža opravená a obielená, a bol na ňu znovu osadený kríž. Za opravu a obielenie veže zaplatil farár 400 zlatých, Plechová guľa, na ktorej kríž stojí, stála 200 zlatých a zlatníkovi bolo zaplatených ešte ďalších 240 zlatých. Tehly, železo a ďalší potrebný materiál zaplatila obec.

     V roku 1825 oslávil Juraj Renko 50. výročie kňazstva. Bola to slávnosť, ktorej sa zúčastnili kňazi celého dištriktu, svetská vrchnosť i patróni farnosti kniežacia rodina Pálffyovcov z Malaciek.
     Starnúcemu farárovi prišiel ako kaplán pomáhať z Malaciek františkán Anastáz Petrovič. Vo farských matrikách sa jeho meno objavuje od roku 1827.

     V roku 1833 bola na kopci nad dedinou vytvorená Kalvária. Bol na ňu osadený drevený kríž, ktorý posvätil kaplán páter Anastáz. Bol to zrejme kríž na oslavu 1800 jubilea našej spásy. No zároveň mohol byť aj vyjadrením vďaky za Božiu ochranu počas epidémie cholery v roku 1831, pri ktorej v Hasprunke klesol počet obyvateľov takmer o sto ľudí.

     Na jar roku 1834 už farár Renko cítil, že sa jeho dni chýlia ku koncu. Preto si dal pri kostole, kde už sa 55 rokov nepochovávalo pripraviť hrob, kúsok od kaplnky sv. františka Xaverského. O dva mesiace nato, 1. júna 1834 zomrel. Pohreb sa konal 3. júna.
     Rukopis na fare o ňom hovorí: „Bol to kňaz horlivý, znalý dobre reč latinskú, výtečný básnik a historík.“ A Némethy o ňom napísal, že to bol muž mnohých chvályhodných zásluh, ktoré pripomínajú viaceré monumenty.
     Súčasný kovový kríž na jeho hrobe už nie je pôvodný. Rok úmrtia uvedený na tabuľke - 1833 je však nesprávny. Pri obnove kríža na hrobe zrejme prevzali tento chybný údaj z rukopisu o histórii, kde je práve tokto nesprávne ten rok uvedený.²⁾

OBDOBIE NÁRODNÉHO UVEDOMOVANIA A OBRODY, ŽIDIA V OBCI

     Po smrti farára Renka spravoval farnosť do konca júna páter Anastáz, kým neprišiel nový farár Ľudovít Hazucha. Ten sa narodil 3. októbra 1795 v Novom Meste nad Váhom. Schematizmus z r. 1842/3 dáva k jeho menu
prívlastok „de Kelemenfalva“. To by znamenalo, že mal pôvod v Klimovici na Podkarpatskej Rusi. Štúdium teológie v generálnom seminári ukončil v roku 1826. Roku 1827 prešiel do kňazského inštitútu v Ostrihome a 9.
marca 1827 bol vysvätený za kňaza. Kaplánom bol najprv v Myjave, roku 1829 v Piešťanoch, roku 1830 v Leopoldove a od roku 1831 v Gajaroch. Od 1. júla 1834 bol farárom v Hasprunke.
     Je autorom príležitostných kázní a latinskej oslavnej reči. V liste Jána Hollého Jurajovi Palkovičovi z r. 1928 je o ňom zmienka, ako o „opravdivom bernolákovskom žiakovi“. Bol veľkým podporovateľom chudobného ľudu a ľudovým lekárom. Po vypuknutí cholery obetavo liečil chorých, radil im a pomáhal.
     V roku 1848 dal od základov prestavať farskú budovu (do dnešnej podoby, mimo prístavby v zadnej časti ).
     V roku 1854 prišlo k ďalšej epidémii cholery, ktorá vraj v rom roku 264 osôb a v roku 1855 až 387 osôb.⁵⁾ Avšak diecézne schématizmy v týchto rokoch takýto výrazný pokles počtu obyvateľov Hasprunky nevykazujú. Zachytávajú pokles obyvateľov o 20 a 26 osôb. Výraznejšie však skáču počty školopovinných detí: kým v r. 1853 je 180 školopovinných detí, v nasledujúcich rokoch ich počet pozvoľna klesá až na 142 v roku 1857, no potom opäť prudko vyskočí na 180 v roku 1859.
     Aj farár Hazucha sa nakazil cholerou a 16. augusta 1855 zomrel.

     Pätnástym farárom sa stal Anton Pachman. Narodil 14. októbra 1818. Teológiu študoval v seminári sv. Štefana v Trnave. Za kňaza bol vysvätený 3. apríla 1845. Kaplánom bol v Zlatých Klasoch a od roku 1847 v Kuchyni. Za farára v
Hasprunke bol vymenovaný 12. septembra 1855. Popri duševných schopnostiach vynikal aj neobyčajnou telesnou silou. Hasprunčania o ňom hovorili, že dve vrecia plné zbožia, važiace 200 funtov, naraz každé jednou rukou zdvihol. Silnejšia však bola smrť a tá zlomila jeho silu, keď mal 48 rokov. Zomrel 6. januára 1867 v Hasprunke.

     Šestnástym farárom bol Ján Laicha. Narodil sa 24. mája 1834 v Plaveckom Štvrtku. Teológiu študoval vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený 25. júla 1858. Kaplánom bol v Kuchyni, potom v Gajaroch. Za farára bol ustanovený 1. septembra 1865 do Rohožníka. Odtiaľ bol 30. marca 1867 preložený do Hasprunky. Zo zbierok veriacich zabezpečil pre kostol veľký zvon. kde pôsobil až do svojej smrti. Zomrel ako 39 ročný na tuberkulózu 7. decembra 1873.

     Sedemnástym farárom bol Ján Novák, rodák zo Skalice. Narodil sa v roku 1836, za kňaza bol vysvätený v roku 1859. Kaplánom bol v Moravskom Sv. Jáne, od roku 1860 v Uníne a od roku 1862 v Šaštíne. V roku 1867 sa stal farárom Plaveckom Štvrtku, a potom v roku 1874 v Hasprunke. Hneď po svojom príchode sa pustil do opravy kostola i fary. Na obe budovy dal novú strechu. Nechal opraviť aj organ v kostole. Po piatich rokoch bol v roku 1879 preložený za farára do Perneku. Od 18. apríla 1904 odišiel na dôchodok a býval Šaštíne. Zomrel 7. januára 1918.

     Aj ďalší farár Alfonz Bernkopf vynikal veľkým úsilím o rozvoj farnosti. Narodil 2. augusta 1848 vo Viedni. Po gymnáziu študoval v seminári sv. Štefana v Ostrihome. Za kňaza bol vysvätený 7. augusta 1871 a kaplánom bol v Devíne. Od 26. mája 1879 bol administrátorom v Hasprunke, kde bol následne 20. júla ustanovený za farára.
     Krátko po svojom príchode do Hasprunky zorganizoval v obci ľudové misie,¹⁴⁾  ktoré od 18. do 27. januára 1880 viedli redemptoristi z Ketzelsdorfu Václav Göldner a František Pivnička a z Viedne František Masopust. I keď títo kňazi pôsobili v Rakúsku, boli českej národnosti, preto nemali problém sa dorozumieť s obyvateľmi Záhoria. Podľa kláštornej kroniky v Ketzelsdorfe boli misie úspešné, ale záznam žiadne konkrétnosti z nich neuvádza.
     Inak to však  bolo pri misijnej obnove, ktorá sa konala od 10. do 14. októbra toho istého roku. Zúčastnilo sa jej menej ako polovica farníkov, pretože to bolo v čase zberu zemiakov. Na konci misijnej obnovy postavili misijný kríž z dubového dreva. Kronikár provinciálneho domu vo Viedni poznamenal, že všetky finančné výdavky na samotné misie, ako aj na obnovu neniesla farnosť, ale viedenský kláštor.

Pramene:
¹⁾ oficiálna stránka obce Studienka - História obce
²⁾ Rukopis „Dejiny obce Haspruky“, napísaný krátko po r. 1930, uložený na fare
³⁾ Vladimír Petrovič: Nové skutočnosti vyplývajúce zo Žigmundovej donácie na Holíč. (časopis Záhorie, 1996)
⁴⁾ Pavol Vrablec - Dejiny Záhoria: Najstaršie písomné správy o Studienke
⁵⁾ článok na internete: K. Hrúzová - Dejiny obce Studienka
⁶⁾ Súpis farárov Ostrihomskej arcidiecézy z r.1647
⁷⁾ Schematizmus Ostrihomskej arcidiecézy r.1887
⁸⁾ Schematizmus Ostrihomskej arcidiecézy r.1912
⁹⁾ Stránka farnosti Studienka
¹⁰⁾ oficiálna stránka obce Studienka - Kostol
¹¹⁾ Academia Istropolitana Nova: Ocenenie za príkladnú obnovu 2020
¹²⁾ Ludovicus Némethy: Series parochiarum et parochorum Archi-dioecesis Strigoniensis; pag. 272
¹³⁾ Schematizmus Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy; Schematizmus Bratislavskej arcidiecézy
¹⁴⁾ Na základe záznamov v kláštornej kronike redemptoristov v Ketzelsdorfe tieto misie spomína ThDr. Martin Macko, CSsR vo svojej dizertačnej práci na Viedenskej univerzite z r. 2012.
¹⁵⁾