Myšlienka týždňa

V tejto sekcii môžete nájsť rôzne myšlienky a výroky, prípadne myšlienky z nedeľnej kázne.


12.nedeľa cez rok  / Mt  10, 26-33

(21.6.2020)

Čí sa máme Boha skôr báť, alebo ho milovať !
To je vec našej predstavy o Bohu. Od nej sa odvíja všetko ostatné
aj u ateistov. Veď postoj ateistov k Bohu jeho negáciou,  je vyjadrením
ich vzťahu k nemu.

Ani celkom nie je správne tvrdenie, že v Starom zákone Boh  Mojžišov
u Izraelitou vládol nad nimi strachom a v Novom zákone Ježišov Boh,
zasa láskou.
V Biblickom svedectve o Bohu vždy mala láska prednosť.

Obe skúsenosti sú prítomné aj starozákonnej i novozákonnej tradícii.

Ale, čo ešte treba k tomuto pridať, je biblická skúsenosť bázne.

Ukazuje sa, že láska a bázeň spolu navzájom súvisia.

Ale ako, a čo je to vlastne bázeň v biblickom slova zmysle?

Len v biblickom kontexte sa môžeme dopátrať významu

tohto slova, lebo v bežnej reči ho je počuť len veľmi málo.

Bázeň rozumeli Izraeliti ako najhlbšiu skúsenosť svojho vzťahu
k Bohu, ako umocnená úcta až na hranice strachu.
Pre túto skúsenosť bázne mal   aj vzťah človeka k Bohu celkom osobitný charakter.

Tento osobitný charakter vzťahu, umožnil človeku zážitok
vlastnej slobody vo svete,
zážitok nezávislosti na moci a mocných  tohto sveta,
čo umožňuje až do dnes aj kresťanom, zbytočne neprepadať panike
a neprimeranému strachu.
A tak skrze vzťah k Bohu, v ktorom je prítomná bázeň, môže aj kresťan
aj v búrkach života si zachovať pokoj a rozvahu.

Aj takto môžeme porozumieť Ježišovo úsilie povzbudiť apoštolov,
aby sa nebáli, a pomáha im pochopiť prečo sa vlastne nemajú báť?

A ono sa to ukazuje takto funkčné aj dnes.
Aj mne sa zdá, že sa aj my začíname až príliš obávať ľudí.
Ľudí, ktorí majú moc a peniaze,  ako to budú riadiť v našej spoločnosti?!
A aké dôsledky to bude mať pre nás, aký dopad na náš každodenný život?!

Dnešné evanjelium nám pripomína starý strach, ale, aj starú pravdu.

Aj keď sú ľudia mocný, predsa nie sú všemohúci, a že vlastné zlo,
zlo , ktoré vykonali, ich dobehne a aj pribrzdí.
A že mi našou vlastnou odvahou tiež k tomu môžeme trocha prispieť.

Dnešné Evanjelium, nám aj pripomína, že ľudia, ktorí majú moc a peniaze,
aj keď sa tak správajú, nie sú bohovia, netreba sa ich v prvom rade báť.
A naša odvaha nebáť sa rastie aj priamoúmerne s našou odvahou o úprimný vzťah k Bohu a k ľuďom.

Veď predsa človek, ktorý žije v dôvernom vzťahu s Bohom,
je nad vecami,  vidí ich objektívnejšie a preto sa nemusí báť,
nemusí podliehať panike.

Zaželajme si navzájom dnes, keď sme sa tu znova zišli,
aby sme čím viacej pociťovali, v rôznych životných skúškach a zápasoch,
že aj naša viera je naša sila, ale aj našim víťazstvom.
Viera je aj poznanie a poznanie je aj sila a kde je sila, tam sa netreba báť , ani Boha , ani ľudí.


11. nedeľa cez rok. / Mt. 10, 26- 33

(14.6.2020)

Nech je človek akokoľvek schopný, predsa ak chce niečo hodnotné dokázať,
nedokáže to urobiť sám. Potrebuje spolupracovníkov.
A čím ide o väčšie dielo, tým potrebuje aj väčší pracovný tím.
A to platí najmä vtedy, keď chce, aby jeho dielo pokračovalo
aj po je ho smrti.

A aj Ježiš dáva dohromady pracovný tím.  Vyberá si  apoštolov, ako svojich najbližších spolupracovníkov.
Dobre vedel, že aj najlepší vodca potrebuje rovnako zanietených ľudí
pre vec, pre ktorú žije.
Ani mimoriadna kvalita jednotlivca vec ešte nezachráni.
Zachráni však to, ako sa dajú, alebo nedajú jednotlivé kvality dohromady.

Veď napr, vo firme, v škole, jeden toho veľa nezmôže. Len spolu sa dá niečo dokázať!

Skúsme aj mi rozmýšľať, ako by sme svoje schopnosti mohli dať spolu pre dobro nás všetkých aj v duchovných hodnotách,
pri pochopení a sprostredkovaní evanjelia v našom prostredí,
v našej farnosti, v rodine.
Okrem spoločného osohu, pri spolupráci sa aj mi každý jeden veľa naučíme a úspech bude našim
spoločným úspechom a naša radosť našou spoločnou radosťou!
Ježišove slová o bezradnosti svojich  súčastnikov sa ukazujú
ako aktuálne aj dnes.

A možno práve dnes sú aktuálnejšie ako kedykoľvek v minulosti.

Veď ešte nikdy v minulosti sa človeku neponúkalo toľko možností,
ako dnes.
A veľa možností vždy sťažuje aj rozhodnutie, sťažuje voľbu,
sťažuje rozhodnutie, vyvoláva rozpaky a bezradnosť.

Ak sme aj takto zažili svoj vlastný život, tak potom nám môžu byť
Ježišove slová, i dnešného evanjelia, bližšie nášmu srdcu.


Nedeľa Najsvätejšej Trojice

(7.6.2020)

Cez celé dejiny možno badať stopy zápasu o predstavy o Bohu. Sú naozaj obdivuhodné pokusy zo strany človeka,
je hodná povšimnutia neúnavnosť úsilia.

Predstava o Bohu môže byť aj prekážkou osobného prístupu k nemu.
Vždy potrebujeme nejakého prostredníka, nejakého sprostredkovateľa?
Sprostredkovatelia nám síce môžu pomôcť, ale nemôžu nahradiť to rozhodujúce.

To osobné rozhodnutie, ako predpoklad  osobnej skúsenosti. Vždy pri takéto snahe
je možné riziko falošnej predstavy o Bohu.! pretože môže plniť funkciu
zavretej brány. Môže vytvoriť nemožnosť prijať Boha takého aký sa nám ponúka.

Poznám dvoch bratov. Obaja dostali prísnu tradičnú  kresťanskú výchovu. S ňou i celkom
konkrétnu predstavu o Bohu, z ktorej sa v období dospievania odvíjalo všetko ostatné.

Aj apoštoli mali podobný problém. Videli, že predstava o Bohu, akú im  vykresľoval Ježiš bol iná, ako tá, v ktorej boli vychovaní.

A Ježiš  im pomáha riešiť tento problém výzvou k odvahe Boha oslovovať Otče náš,
k odvahe obracať sa k nemu v maximálnej dôvere, dôvere ktorá sa dá najvýstižnejšie
vyjadriť vzťahom dobrého otca a dobrého dieťaťa. Preto aj pre nás pri vytváraní si vlastnej
predstavy o Bohu je sú smerodajné výpovede Ježišove.

Vytvárať si obraz o Bohu to je úloha na celý život za predpokladu odvahy
k dôvere.

Falošné predstavy o Bohu vedú k jeho odmietnutiu. Prijatie falošnej predstavy a žitie
v nej a z nej predpokladá neurotický základ.

Nemecký teológ, Karol Rahner toto nebezpečenstvo vyjadril až takto:

„Falošná predstava o Bohu je horšia, ako žiadna!“

Mnohý bežný ateisti odmietli vlastne svoju vlastnú falošnú predstavu.
A to je dobré i pre nás poučné. Je to možnosť zistiť kde aj dnes robíme chyby.

Aj veľkí ateisti kritizovali neurotickú podobu kresťanského chápanie ,
s ktorým sa stretli vo svojom prostredí /Nietsche, Feuerbach/.

Aj pre toto riziko ateizmu je teda hodné zaoberať sa vlastnou predstavou
o svojom Bohu.

Ježišov obraz o Bohu nám môže pomôcť otvoriť si dvierka k Bohu až do tej miery, že pre Boha nebudeme potrebovať žiadne meno, žiaden symbol.


Svätodušná nedeľa – Turice

(31.5.2020)

Počítame so zákonitosťami vo vede, technike, aj  v osobnom
rozhodovaní, spoliehame sa na ne a snažíme sa aj predvídať
budúcnosť.
Nie je to zlé, ale predsa to najkrajšie prichádza pre nás ako
prekvapenie. Ale aj to, čo vnímane ako prekvapenie, nie je až také bez
dôvodu. Ale nemusí byť priamym vedomím dôsledkom našich aktivít,
ale aktivita je  ako nutný  predpoklad.

Aj apoštoli toho veľa počuli od Ježiša, videli jeho činy, jeho postoje,
smrť i zmŕtvychvstanie a predsa pred jeho odchodom k Bohu mu
dávajú čudnú otázku . – „Teraz už obnovíš kráľovstvo Izraela?“

Touto otázkou sa prezradili, že veľa toho z jeho slov, činov, z jeho
životného príbehu neporozumeli.

Až keď prežili svoj život ako existenčný problém, keď preň urobili
všetko zo svojej strany, až potom boli uschopnení to, čo od Ježiša
počuli , aj porozumieť a to až do takej miery, že toto poznanie precítili
ako celkom nový začiatok a im aj zážitok Turíc aj takým bol.

A v takýchto vlastných situáciách, keď nám už ide o všetko,
vtedy sme najdisponovanejší zažiť Ježišovho ducha.

Riešenie ťažkého problému napadne len tomu žiakovi, ktorý preto
urobil všetko , čo bolo v jeho silách, nie tomu , ktorý v hľadaní zastal
na pol ceste, ale to samé riešenie nie je výsledkom jeho námahy, ale
je darom, odmenou za jeho námahu.

Podobne aj my, čo prežívame ako dar, ako prekvapenie, býva krajšie,
ako to, čo sa dá vypočítať.

A tak potom, život kresťana v  Ježišom duchu nemusí byť vždy
ten najľahší, ale nesie v sebe šancu aj napriek problémom ,

a ba práve aj vďaka nim – byť krajší, zmysluplnejší.

Zážitky z Ježišovho Božieho ducha potom aj v našom živote môžeme
aj my prežívať ako nové začiatky.

A viditeľne rastie cena tejto možnosti najmä vtedy, keď sme si už – už
mysleli , že sme na konci!

Neuspokojujme sa v živote radosťou, že sa nám už ako tak darí
žiť podľa prikázaní.

Žiť podľa prikázaní nás uschopňuje, len disponuje k možnosti žiť
zmyslupnejšie svoj život a to sa dá len v Ježišovom duchu.
Podobne,  neučíme sa v autoškole pre radosť, že už poznám všetky
značky, všetky predpisy, ale preto, budem môcť pokojne a aj
s radosťou jazdiť a aj zájsť kam treba.

Život podľa zákona nám môže síce pomôcť nezablúdiť,
ale nepotrebujeme len nezablúdiť, my chceme hádam aj niekam zájsť,
a kráčať a nie stále dokola, akoby v začarovanom kruhu!

Ježišovho ducha poznáme, tak ako aj nášho, z jeho slova, jeho činov,
jeho postojov, ktoré tvoria príbeh jeho života.

Skúšajme  s väčšou a väčšou odvahou  žiť viac z Jeho ducha,
ako zo zákona a potom pocítime, že žiť čestne a spravodlivo
pred Bohom a ľuďmi  nie je len námaha, ale aj radosť! Amen


7. nedeľa veľkonočná. / 17, 1-11a

(24.5.2020)

Ježiš neprišiel na tento svet , aby vyriešil všetky problémy sveta.
Ale svojim slovom , gestami, životom  ba i smrťou robí zrejmým svojho ducha,
v ktorom sa nám naskytá možnosť správne vidieť a môcť nachádzať správne
odpovede a riešenia úloh, ktoré nám život neustále prináša.

V Ježišovej modlitbe možno zbadať jednu  a tú istú veľkú starosť
na dve strany. Smerom k Bohu a rovnako vážne smerom k človeku.

Obe tieto starosti berie  existenčne  vážne.
Ako navzájom sa podmieňujúce.

K Bohu sa dá dostávať podľa Ježiša len cez človek a človek nestratí svoj
transcendentný rozmer len vtedy, ak si vie pestovať svoj vzťah k Bohu.

Bez trancendentného rozmeru stráca človek čosi podstatné.
Boh v Ježišovi prejavil svoju starosť o tento svet, o tohto človeka na ňom žijúceho.
Kresťan je ten, ktorý má odvahu  súčastne rovnako vážne brať i žiť i to, čo
nazývame božie i to čomu hovoríme ľudské.

Jedna pani sa každý pondelok v práci chválila svojej priateľke:
„Vieš koľko sv. omší som včera stihla? Osem !  S hrdosťou konštatovala.
Ale to, že nechala doma šesť hladných detí a preklínajúceho manžela
stojaceho pri šporáku a nadávajúceho na P. Boha , na cirkev a farárov
to sa už kamarátke nepochválila – hoci to dobre vedela, veď to nebolo
po prvý raz, čo sa mohla pochváliť takýmto rekordom zbožnosti.
Jej skutkami veru nebol oslávený Boh, ako si to želal i žiadal Ježiš
od svojich učeníkov.

Poznám jednu rodinu, šesť detí, všetky vždy čisté, aj keď nie bohato
oblečené, disciplinované, zdravo sebavedomé a túžiace niečo v živote
dosiahnuť, každú nedeľu v kostole aj s rodičmi.
A oni to stíhali aj to materiálne aj to duchovné a hneď na prvý pohľad
bolo vidieť, že Božie požehnanie spočíva na tejto rodine.

A bolo to možné, lebo vedeli, že aj to ľudské je aj Božie a že aj to Božie
je aj ľudské.


6. Veľkonočná nedeľa. / 14, 15-21

(17.5.202)

Láska , to nie je v prvom rade pevne sa pripútať na niečo pevné, na niečo isté, niečo uchopiteľné.  Keď Kristus hovorí o Láske a hovorí o nej celkom vážne, dokonca až tak vážne, že ju kladie ako zásadnú podmienku úspešnosti života, tak zdôrazňuje jej duchovný charakter. Ako predpoklad možnosti jej vzniku z Ježišovej reči je zrejmý osobný charakter vzťahu. Jeho duch, konanie a myslenie v jeho duchu, je pre nás kresťanov nenahraditeľný pomocník k zachovaniu si duchovného charakteru aj našej lásky.

Podľa miery našej otvorenosti, danej vierou a láskou prichádza svojim duchom k človeku, teda nie podľa časového harmonogramu.

Pôsobenie Ducha sv. nie  je možné merať našimi mierami. A predsa sa nedá jeho pôsobenie v ľuďoch a vo svete poprieť. A tiež je zjavné, že pôsobí predovšetkým tam, kde sa jeho slovo počúva, kde sa berie vážne a kde sa žije podľa jeho prikázaní.

V duchu je možné sa viacej stotožniť, ako je možné stotožnenie skrze hmotu.
Ba hmota môže byť aj prekážkou pri snahe o stotožnenie sa . Preto  aj Ježiš svojou fyzickou neprítomnosťou vytvára pre nás lepšie možnosti zjednotenia sa s ním v jeho duchu a pomocou jeho ducha.

Podľa miery lásky je daná aj sila Ducha. Láska dáva silu žiť z ducha aj bez fyzickej prítomnosti.

Dnešné evanjelium  zaznieva ako avízo. Dostaneme správu – lístoček z pošty – na pošte máte niečo uložené pre vás. Ono to tam na nás čaká, ale aj my musíme urobiť niečo , aby sa to k nám dostalo.

Čo máme a môžeme urobiť preto, aby sme vedeli a vládali žiť aj my z Ježišovho Ducha? Na túto otázku nie je pre každého tá istá odpoveď.
Na túto otázku je potrebné  nájsť si odpoveď každý sám  v Jeho Duchu.


5.nedeľa veľkonočná
Jn 14, 1- 12

(10.5.2020)

 

Cesta a cieľ patria k sebe! Nie je cieľa bez cesty a cesty bez cieľa.
Veď cieľ nikdy nie je hneď na začiatku!
A bez cieľa, akáže je t o cesta. Vieme si predstaviť pobyt v meste,
do ktorého sme prišli a v ktorom vlastne ani nič nechceme.
Alebo, že chceme len to , čo dosiahneme v meste a už potom nič viac.
Čo je dôležitejšie, cesta, alebo cieľ?
Niektorí na túto otázku odpovedajú, že cieľ, niektorí že cesta.
Kresťania máme pokušenie viacej odpovedať, že cieľ je dôležitejší,
vo vedomí vznešenosti cieľa ku ktorému kráčame.

Neveriaci, ktorý nepočítajú s nejakým veľkým a najväčším  posledným
cieľom, majú skôr pokušenie povedať, že cesta je dôležitejšia ako cieľ.
A Ježiš hovorí v dnešnom evanjeliu aj o ceste aj o cieli a to rovnako
vážne.

Ježišovo slovo je pre nás vzácne aj preto, že správne pochopené nám
pomáha tú cestu nájsť ale i spoznávať hodnotu toho,
čo nás na tej ceste stretáva.

Len ten môže zažiť krásu hôr, kto v nich kráča, pri kráčaní sa dá objavovať
stále nová aj nečakaná panoráma . A keď by to ten kto to zažil, rozprával
tomu kto tam ani nebol, tak mu ten nebude vedieť o čom to hovorí.

A podobne je to aj s vierou v Ježišovom ponímaní. Ten, kto nežije podľa
jeho slova v jeho duchu, ten ani netuší o čom to všetko je.

Buďme radi, že naša viera , nie je hotová, ako recept v kuchárskej knihe.

Viera, sa nám rodí, rastie, prehlbuje, zmenšuje, stráca, podľa toho,
ako z nej žijeme alebo aj nežijeme. Ako sa ona stáva naším žitím životom.

A potom, môžeme zakúsiť, že nám je vzácna  cesta po ktorej kráčame,
ale i cieľ ku ktorému nás ona vedie.

Ak by bolo kresťanstvo len nejaký súhrn konkrétnych predpisov a pravidiel,
tak by sa dalo ľahšie pochopiť  a možno i uskutočniť, ale rovnako by sa
dalo ľahšie aj zničiť a aj  z ľudského života odstrániť.

Ježiš nikdy nechcel zanechať za sebou zoznam pravidiel a zákonov.

Keď na takúto tému hovoril, tak hovoril tak alebo podobne, ako sme to
dnes počuli v evanjeliu.

Ja som cesta, ja som pravda ja som život. Je to niečo konkrétne?
Je aj nie je. Ježišovo slovo, ako pravda sa poznáva za jazdy.

Alebo  by sme radšej chceli konkrétne návody na správanie a vlastné
rozhodovanie vo svojich vlastných situáciách života?

Bolo by to možno jednoduchšie, ale už potom by to nebol náš život.


4. Veľkonočná nedeľa.
/ Jn 10, 14 /

(3.5.2020)

 Čo trápilo autora dnešného svedectva o Ježišovi v čase tretej generácie
po Ježišovi, keď už aplikované Ježišovo slovo začínalo pretvárať vtedajšiu spoločnosť?
Jeho evanjelium je jedna odpoveď v mnohých variáciách, aspektoch
a tiež v striedajúcich sa literárnych formách.
Často práve Ján používa literárnu formu podobenstva –  používa
a rozvíja práve túto formu skôr v asociatívnom zmysle, ako v logickom.

Tieto obrazy Kristovým poslucháčom boli bez akéhokoľvek vysvetľovania zrozumiteľné.
Obraz o dverách do ovčinca, strážca vchodu, prístupu k ovciam,
to bola bežná predstava a skúsenosť.

Bolo dovolené vojsť len známemu pastierovi. Toho aj strážca aj ovce poznali,
lebo ovce majú zvláštnu schopnosť podľa hlasu rozpoznať
kto ich má rád a kto im chce dobre.
Tešia sa keď ho zbadajú a počujú jeho hlas. Potom idú bez násilia k nemu a aj za ním,
lebo vedia , že aj on ich má rád a vedia aj to, že im chce len dobre a radostným
krokom kráčajú sa ním.

Ak by prišiel do ovčinca cudzí, ktorého hlas nepoznajú, vystrašené budú utekať od neho.

Keď Ježiš o sebe v tomto obraze tvrdí, že on je dvere do ovčinca,
tak vyslovuje neslýchaný nárok, neslýchané  tvrdenie, že len on môže sprostredkovať to,
čo uschopňuje človeka žiť.
Že len on sám môže darovať možnosť skutočne ľudského života a že bez neho je človek
tejto možnosti uzavretý.
Nie je to príliš odvážne tvrdenie?

Či tí ľudia, ktorí Krista nemajú za svoj vzor a svojho učiteľa, či tí sú nutne všetci zlí?

Aj tí, ktorí sa necítia byť kresťanmi a sú dobrí, tak potom sú dobrí preto, že žijú podľa
Kristových zásad aj keď oni sami už ani nevedia, odkiaľ tieto zásady pochádzajú, a tak sa
potvrdzuje Kristove, až príliš radikálne znejúce, tvrdenie, že on je akoby dvere, cez ktoré
sa vstupuje do možností skutočného ľudského života.

Dnes si skúsme posilniť odvahu aj pomocou tohto obrazu nájsť odpoveď na otázku:
„Čím môže byť Kristus aj pre nás dnes.“
Obraz sa mení, ale výpoveď obrazu, ako možného porozumenia zostáva aktuálny aj dnes.

Na základnú otázku i základnú odpoveď Jánovho evanjelia : Kto je Kristus? Čo znamená jeho
posolstvo pre človeka? Čo môže dať toto posolstvo dnešnému svetu?

Ja som presvedčený, že hľadať a nachádzať odpovede na základné a všeobecne platné hodnoty
nášho ľudského života, ale aj na špecifické moje, tvoje, naše, v Ježišovom duchu pomôže
urobiť môj, tvoj, náš  život krajší.


3. Veľkonočná nedeľa
Lk 24, 13 – 35

(26.4.2020)

Aj my všetci už vieme, čo je to snívať, hľadať, robiť si nádeje, vytvárať si
svoje vlastné predstavy, vieme, čo je to sklamanie. O tomto všetkom je
aj dnešný príbeh o Emauských učeníkoch, ale nielen o tom. Aj o čom si viac.
Skúsme sa k tomu spoločne dopátrať. Kde sme mi v tom príbehu!? Pokiaľ
sme zašli?

V príbehu O Emauských učeníkoch  vidím túto rovnicu : očakávanie,
sklamanie, slovo, gesto, spoznanie.

Slovo pomáha nachádzať smer, ale až gesto otvára oči.

Aj učeníci poznali Písmo a predsa správne Ježíša nerozumeli.

Až pri lámaní chleba sa im otvorili oči. Až pri geste sebadarovania.
/Čo Biblia myslí – lámanie chleba – matka, ktorá láme posledný kus
chleba svojim deťom, ktoré v lámaní vidia matkinu lásku./

A to platí aj dnes. Nestačí poznať slová, príbehy, aby sme poznali kto
to vlastne Ježiš je a môže byť aj pre nás.

Poznal som otca môjho spolužiaka z gymnázia. Bol novinár. Vedel, že som
veriaci a preto pýtal odo mňa Bibliu. Na moju otázku načo mu bude,
mi odpovedal, už viem, čo je v nej napísané, ale dostal som v robote úlohu
písať krátke úvahy proti cirkvi a veriacim a na presnú citáciu potrebujem Bibliu.

Poznal Písmo a predsa nebol veriaci, bol aktívny ateista. Čo mu ešte
chýbalo, aby mohol byť i veriacim človekom?
Všímal si len Ježišove slová, a chýbala mu osobná skúsenosť, ako sa
oni v Ježišovom duchu môžu premietať na skutky, na gestá lámania chleba.

Tam, kde sa aj nám známe slovo premieňa na lámanie chleba, tam zahorí aj
srdce, tam sa viera zosobňuje, tam sa stáva silou i svedectvom pre iných.

Kde sa viera premieňa na lámanie chleba, tam už nie je potrebný
ani zákon, ani donucovacie prostriedky, ani strašenie peklom,
ani strašiť spravodlivým Bohom.
Gestom vstupujeme za hranice slova, tam, kde samo slovo nevstúpi a tam,
kde už slovo nestačí, tam máme šancu stretnúť Boha, dotknúť sa toho,
čo sa aj nás bytostne týka, toho, čo aj nám dá silu vydržať, nech by bolo
akokoľvek.

Pokúšajme sa vždy nanovo a nanovo Božie slovo, ktoré všetci dobre
poznáme, premieňať na lámanie chleba a sami skúsime, že akosi ľahšie
nachádzame cestu k sebe, k Bohu i svojim blížnym,
a možno aj zakúsime, že to s nami nie je až také zlé ako sme si mysleli
a že sa až tak báť nemusíme, ani prítomnosti, ani budúcnosti.


2. Veľkonočná nedeľa
/ Jn 20, 19 – 31 /

(19.4.2020)

Z viery  v Krista, ktorá je umocnená skutočnosťou Kristovho
zmŕtvychvstania, žije spoločenstvo Ježišových učeníkov.
Z viery každého jedného, ale rovnako aj zo spoločnej viery všetkých.
Táto viera nesie so sebou prekvapenie i radosť,
ale rovnako badať i vďaku a dôveru.

Spojenie „neveriaci Tomáš“ sa aj v našom kultúrnom prostredí stalo
známym a bežne používaným slovným spojením na označenie človeka,
ktorý nechce len tak všetko veriť.

Udalosť Veľkej noci bola pre neho takým veľkým prekvapením, že ani
svedectvu najlepších priateľov nevládal uveriť.
Zaujímavý je postoj P. Ježiša o týždeň. Nič  mu nevyčíta, práve naopak
ide mu maximálne v ústrety, ako sa len dá.

Týmto Ježiš legitimuje každú túžbu po vlastnej skúsenosti
aj po skúsenosti viery.
Načo žiť podľa viery? Aj táto otázka nám nesmie znieť rúhavo.
Ak ona zaznieva, aj v našom prostredí viery,
treba sa nám opýtať, kde sme urobili chybu  my, čo podľa viery žijeme,
že sme na takúto otázku ešte svojim životom podľa viery nedali odpoveď,
alebo aspoň nie dosť čitateľnú.

Existencionalisti hovorili o odsúdení k životu, teda chápali život ako kliatbu, ako trest.
My kresťania, keď sa snažíme zodpovedne hovoriť o živote,
tak hovoríme o ňom, ako o dare, a vieme prečo.
A práve to, čo nám dovoľuje úprimne hovoriť o živote ako dare
a nie ako kliatbe, ako o povolaní k životu a nie k odsúdeniu,
to je to, čo môžeme rozumieť, ako dar života žitého podľa viery,
ako vlastná skúsenosť, čo to znamená mať život v Ježišovom mene.
A práve preto prišiel, aby sme ho ja my taký mohli mať.

Čo to potom vlastne znamená byť veriaci?
Čo vlastne robí veriaceho veriacim?
To veľmi ťažké otázky. A na ťažké otázky sa aj ťažko odpovedá.
Aj veriaci môžeme byť rôzne. Všetci nemusíme byť veriaci na jedno
kopyto. Veď aj apoštoli boli veriaci každý tak trocha aj po svojom.
Aj keď túto mnohorakosť viery pripustíme, musíme sa pýtať ďalej.
Neexistujú nejaké kritéria, aspoň všeobecné?

Prvým kritériom aj pre prvotné kresťanské spoločenstvo bol Ježiš
Kristus, jeho „kade chodil, všade dobre robil.“ Teda nielen to, že nikoho
nezabil.
Druhá základná norma  vyplývajúca z vnímania Krista ako vzoru,
bola jeho silná požiadavka, aby tí, čo v neho uveria, hľadali cestu k sebe,
a aby spoločne hľadali cestu k nemu. Aby sa na ceste životom posilňovali
navzájom svojimi úspechmi a spoločne si niesli svoje radosti i bolesti.
Teda z tohto nám vyplývajú aspoň dve možné všeobecné kritéria.
Veriaci sa neuspokojuje tým, že nikoho nezabil, teda, že nikomu nerobí
zle.
Ale vážne si kladie otázku, ako a koľko a kde som urobil dobra,
bez toho, že by som čakal za to odmenu. Kde , komu a kedy som niekomu
pomohol žiť, kedy a koho som podržal, keď bol vyčerpaný životom!
A to druhé, ako som prispel svojim životom vo viere, k tomu spoločnému,
bez ktorého sa nedá rásť v láske k Bohu a blížnym.
Ako svojim životom , ako veriaci uľahčujem iným hľadajúcim nachádzať
cestu k Bohu a blížnym?
Pre Tomáša, ktorého príliš ľahko nazývame „neveriaci Tomáš“ viera
znamenala byť čí nebyť. Pre Tomáša viera znamenala inšpiráciu
pre každodenný život. A taká viera  mu bola silou pre neho,
ale i svedectvom pre iných.

Nech nás jeho príklad povzbudí k otázke, ako som to ja vlastne veriaci,
a ktoré kritéria veriaceho človeka mám pre seba a pre iných!


Veľká noc

(12.4.2020)

Opis udalostí Veľkej noci pôsobí ako opis neočakávaných udalostí.

Až keď apoštoli pochopili, že to, čo sa stalo s Ježišom Nazaretským
v Jeruzaleme na Veľkonočné sviatky, sa stalo nie ako prirodzený sled
udalosti, ale ako dar,
ako dar Boží pre Ježiša a rovnako aj pre nich, až potom boli schopní
si rozpomínať na to, čo im už predtým hovoril.

Kto z nás by nechcel byť obdarovaný ? Kto z nás by netúžil aspoň
v kútiku srdca prežívať krásny pocit z obdarovania, z tušenia,
že je tu predsa, a napriek všetkému, aj môjmu i nášmu zlyhaniu,
kto ma má rád, že je tu niekto, kto napriek všetkému sa aj pre mňa
obetuje – a to nielen čas, peniaze, ale dokonca nezištne i sám život.

V takejto základnej atmosfére vnútorného rozpoloženia je možné
sa  aj pokúsiť pomaličky a každý rok sa približovať k udalostiam
Veľkej noci, ktoré sa stali s Ježišom Nazaretským.
Každý rok môžeme s úžitkom sláviť tieto udalosti, lebo každý rok
sme tak trocha iný, múdrejší, skúsenejší, možno i sklamanejší,
doráňanejší, a aj pre tieto naše skúsenosti aspoň o čosi lepšie
môžeme pochopiť to, čo sa to na Veľkú noc vlastne stalo.
A z tohto lepšieho pochopenia, aj lepšie pochopíme Ježišovho slovo i
Jeho skutky i jeho samého – i Jeho ducha – a toho zasa potrebujeme,
aby sme zasa lepšie porozumeli sami sebe i sebe navzájom.

Apoštoli premožení týmito udalosťami ich pochopili ako také
dôležité, že ani nevládali si to všetko nechať pre seba .

Tie udalosti boli pre nich tak mocné, že čí už chceli alebo nie museli
o nich hovoriť. Tieto udalosti tak zmenili ich doterajší život,
že ich prostredie vnímalo, ako nových ľudí.
Keď v Ježišovom duchu, aj my budeme sa budeme snažiť žiť a riešiť
svoje každodenné veci, tak aj budeme môcť zažívať,
že o, čo sa stalo na Veľkú noc v Jeruzaleme sa môže stávať
aj v našom živote, aj v našej rodine a v našej spoločnosti.

Každý človek hľadá pekný, dobrý život. Aj keď sa to vždy nepodarí,
aj keď pri hľadaní kráča za nesprávnou predstavou. Predsa, tak, či
onak, rozmýšľame, ako by sa to dalo dosiahnuť.

Apoštoli uverili, začali tušiť, že pomocou toho o čom hovoril Ježiš
by to aj mohlo ísť. Ale keď ho uvideli na kríži, prepadli sklamaniu
svojich nádejí.

Z biblických záznamov možno cítiť, prekvapenie, a pomaly sa
rodiace tušenie, že to vlastne všetko len začína. Tam kde prežívali
koniec, tam sa aj bez ich zásluhy rodil začiatok.
Aj  Ježišovo zmŕtvychvstanie nebolo jeho prinavrátenie do
pôvodného života. Dostal, ako dar nový život, celkom nový, ale
predsa to bol jeho život.

Všetky opisy týchto udalostí nesú v sebe i otvorenosť celého tohto
príbehu a vďaka práve tejto jeho otvorenosti on ide dejinami ďalej
a ďalej , až do našich dní, a dokonca, cez naše srdcia až do našich
životov. Keď sa aj nám podarí túto niť ťahajúcu sa od týchto udalostí
z Jeruzalema zakotviť až do našej túžby chcieť prežiť svoj život nie
hocijako, tak sa aj nám ukáže aj aktuálna súvislosť medzi týmito
udalosťami z Jeruzalema a našim životom.  Ak v Ježišovom duchu sa
odvážime riešiť aj tie všedné i nevšedné udalosti nášho života, tak
môžeme pocítiť, že keď máme pocit, že už sme u konca, že už to
vôbec nejde ďalej, že už sa náš život neuberá vôbec  podľa našich
predstáv, tak si spomeňme ako podobnú situáciu prežíval i apoštoli
na Veľkú noc.

Keď si mysleli, že už je všetkému koniec, práve pre túto skúsenosť
mohli prežiť, že s Ježišom im to všetko zmysluplné v ich živote
len začína.

Zaželajme si navzájom, i sebe samým, aby sme aj my s Ježišom
vedeli očakávať nový začiatok najmä vtedy, keď už budeme
prepadať pokušeniu, že už existuje len koniec!  Amen.


Kvetná nedeľa

(5.4.2020)

Až do dnešných čias je cirkev pre tento svet jedno bláznovstvo.
Možno  ňou ľahko pohŕdať i zle zaobchádzať. Javí sa svetu slabá.
Z času na čas nevládze uniesť svoju vlastnú slabosť a podľahne pokušeniu zachraňovať  sa okázalosťou  – triumfalizmom a to sa vždy našťastie ukázalo ešte horšie ako viditeľná slabosť, lebo to vyvolávalo vždy podozrievanie a nedôveru.
Božie kráľovstvo, ktoré Ježiš hlásal je v prvom rade kráľovstvo pre chudobných, lebo chudobní majú väčšiu šancu porozumieť o čo ide.

Sám Ježiš prežíval chudobu a poníženie  na vlastnej koži a Hosana pri príchode do Jeruzalema, ktorý si pripomíname dnes na Kvetnú nedeľu, nič nemení na jeho chudobe a poníženosti.
Dobre Ježiš vedel, že už o niekoľko dní toto množstvo ľudí rovnako silno bude kričať proti nemu.
A vedel, že aj učeníci ho opustia. Ježiš bol proti všetkému  očakávaniu chudobný a ponížený Mesiáš.
On  sám to tak chcel, lebo vedel, že takto to pre nás predsa len bude najlepšie.
Že chudobnému Mesiášovi aj my ľahšie porozumieme a objavíme Jeho veľkosť v kontexte našej vlastnej túžby žiť.


5. pôstna nedeľa – Ján 11, 25a.26

(29.3.2020)

Na tú istú udalosť môžu existovať rôzne názory. Čím je to ale dané ?
Rôzne názory, rôzne videnie tej istej veci, obyčajne ľudí aj rozdeľuje.

Aj udalosť z dnešného Evanjelia spôsobilo rozdelenie ľudí, ktorí sledovali Ježišov život, jeho slová, jeho skutky.
Skutok vzkriesenie priateľa Lazára v Betánii,  pôsobil dovŕšenie tohto rozdelenia jeho poslucháčov.

Jedny, hovorí sv. Ján, uverili v neho práve pre túto udalosť a druhý, práve pre túto udalosť sa definitívne rozhodli Ježiša zabiť.

Celý zmysel biblického posolstva je vo výzve ujasniť si svoj postoj k Ježišovi, výzva postaviť sa na niektorú stranu.

Naša šanca je vidieť život i smrť nielen ľudskými očami. O nový život totiž v Ježišovi, nejde len o to potom, na konci života, čí po smrti. Ježiš koriguje Máriine vyznanie, viem, že Lazár vstane potom pri vzkriesení mŕtvych. To aké to bude potom sa rozhoduje dnes. Už dnes je možné inak vidieť seba, partnera, deti, dobro, zlo, život i smrť. Za mnohé aj naše skúsenosti, príbeh Maximiliána Kolbeho ako on videl seba, blížneho, život i smrť, keď šiel do bunkra hladu za vybraného dôstojníka.

V tejto snahe vidieť aj inak, sme už prešli kus cesty, spolu i každý sám.

Škoda by bolo zastať na pol ceste, keď sme už skúsili, že viera v Ježišovo slovo je svetlo, ktoré nám pomáha správne vidieťa potom aj kráčať.


4. pôstna nedeľa / Jn 9, 1 – 41

(22.3.2020)

Telesná slepota je naozaj krutý osud človeka, duševná slepota v bežnom živote nie je až taká nápadná a predsa to nie je menšie zlo a s menšími dôsledkami ako je telesná.

Čo to vlastne nevidí duševne slepý človek?

Keď niekto nechce vidieť veci čí ľudí takí akí  v skutočnosti sú.

Nehnevajme sa  na iných za to, že nie sú akurát takí, akých sme si ich vysnívali.

Porozmýšľajme, čo to je v nás, čo nám bráni prijímať iných taký akí sú, a to aj odstrániť.

Lebo inak budeme musieť sa naučiť aj zrieknuť toho dobra, ktoré pre svoje nesprávne predstavy, nie sme schopní spoznať.

Duševne slepý, nevidiaci narobí oveľa viacej zla, ako telesné slepý, preto je duševná slepota horšia ako telesná.

Telesne slepý človek môže urobiť veľa dobrého, čo nedokáže duševne slepý pre svoju slepotu.

Slepý profesor tak krásne rozprával o živote, o svojej láske k nemu, o živote, ako o dare, že sme mali pocit, že to dokáže práve preto, že je telesne slepý a začali sme mu tú jeho slepotu aj tak trocha závidieť.

Hriech je to zlo, ktoré nás robí duševne slepými. človeku, ktorého ovláda hriech lakomstva, budeme zbytočne hovoriť o láske k blížnemu, o kráse sebadarovania.

Len vážne vzaté a žité Ježišovo slovo je liekom a prevenciou proti  duchovnej slepote, ale i cestou k zisteniu, čo to v nás vlastne je, čo to vlastne  chceme a aké sú naše šance.

Prof. Albert Höffer, telesne slepý, ale vnútorným zrakom vidí viac, ako my so zdravým telesným zrakom./Až som mu závidel, že je slepý, lebo práve pre svoju telesnú slepotu mnoho pochopil, keď sa pýtal, ako môže dať takému životu, aký dostal dať zmysel. Vyštudoval vysokú školu, urobil doktorát a dnes má plný termínkalendár zaplnený na dva roky dopredu.

Ak pochopíme Ježišovo slovo a teda jeho samého až do tej miery, že nám toto porozumenia  podlomí kolená, tak sa nám mnohé problémy aj praktického náboženského života vyriešia a mnohé problémy pochopíme, ukážu sa nám možné riešenia a mnohé problémy sa nám isto – iste aj vyhnú !


Myšlienky k liturgii 3. pôstnej nedele. / V duchu a v pravde./

(15.3.2020)

Hľadať patrí do základnej výbavy človeka. V sebe hľadať to sväté miesto, kde máme uložené to, čo by sme si nedali vziať  za nič na svete, to na čom si budujeme všetko ostané, to, ak by sme to stratili, všetko by sa nám zrútilo.

Kritérium správneho náboženstva, ako nutného predpokladu správneho hľadania je sila vidieť inakosť ako dar, schopnosť vidieť správne seba i iných, ako sila, iných mať rád takých, akí sú.

 

Na prvý pohľad môže pozorované vyzerať celkom inak, ako pri pozornejšom zahľadení sa. Podobne je to aj z dnešným evanjeliom. Na prvý pohľad ide o obyčajný rozhovor Ježiša so ženou, aj keď pre nás už dnes nie na bežnú tému.

Aby sme lepšie porozumeli dnešnému evanjeliu a jeho odkazu  pre nás dnes, je potrebné, si trocha objasniť vtedajšiu spoločenskú situáciu a vzťahy medzi židmi a Samaritánmi. …

Ježiš sa prehlasuje aj žene Samaritánke za Mesiáša.

V tej dobe túžba po Mesiášovi bola živá, pretože vládlo vedomie slepej uličky.

Nedá sa  dopredu, a späť to nemá zmysel. Ten, kto ti pomôže prekonať bariéru, a urobiť tvoju cestu životom priechodnú, môže ťa vyzbrojiť silou,

prostriedkami na to potrebnými, teda neurobí to celkom za teba – ten je pre človeka Mesiáš  – ten, ktorý zachraňuje, ktorý ukazuje cestu, po ktorej sa ti vyplatí kráčať.

Cestu, po ktorej budeš ty kráčať, a tak to môže byť tvoja cesta, tvoj život a nie cesta a život niekoho iného.

Nemáme aj mi často to  pokušenie, ktorému neodolali Židia. Predstavili si Mesiáša, ktorý bude práve preto Mesiášom, že všetko potrebné urobí za nich a veru sa takého čakali a sa nedočkali.

A takého by sme aj my zbytočne čakali.

Preto, keď Ježiš hovorí o sebe, ako o Mesiášovi, o tom, ktorý prišiel pomáhať ľuďom  na ceste k Bohu.

Tak dnes v evanjeliu v rozhovore so ženou Samaritánkou, aj nám pripomína, že sa to nedeje len na výlučne  zvláštnych miestach, ani toho zárukou nie je nejaká tradícia, ani vernosť človeka k nej. Že to nebude už  len na vrchu Gerazim, ani v Jeruzaleme. Že tá najistejšia cesta k Bohu nevedie bezpodmienečne cez zachovávanie zvláštnych predpisov  a nariadení, ale že najistejšia cesta k Bohu vedie cez človeka..

Táto Ježišova skúsenosť znela v jeho dobe, ako rúhanie sa Bohu.

Keď pozorujem život okolo seba, veriacich i neveriacich, tak ma chytá strach z toho, že aj mi dnes žijeme veľmi málo z tejto Ježišovej základnej skúsenosti.

Neveriaci majú kam ďalej väčší problém nájsť si správny vzťah k človeku, lebo im chýba vzťah k Bohu a veriaci podliehajú  neraz pokušeniu pri svojej ceste k Bohu elegantne obísť človeka, ako svojho blížneho a to až do tej miery, že sa nažila pomýlené vedomie alternatívy : Boh, alebo človek.

Ale skúsenosť nám aj dnes potvrdzuje, že úcta k Bohu a k človeku ide spolu, ako ruka v ruke.

Ak sa stratí úcta k Bohu, pomaly sa začína vytrácať aj úcta k človeku a strata úcty človeka k človeku je potom skúsenosťou, že bez Boha sa aj ten najvšednejší ľudský život ťažšie žije.

Pre nás, kresťanov, je to predsa len o voľačo ľahšie. Veď tú základnú duchovnú skúsenosť s Bohom máme.  Stačí, ešte, keď ju prehĺbime  po skúsenosť, ktorú Biblia vyjadruje slovom Bázeň. – čo znamená úctu až po hranice strachu, ale nie strach, a potom touto skúsenosťou si necháme ovplyvňovať aj svoje postoje, myslenie, svoje slovo i vzťahy k sebe i blížnym. A potom môžeme mať aj my vlastnú skúsenosť, že najistejšia cesta k Bohu je cez človeka, a že k človeku sa najistejšie dostaneme cez Boha, vnímaného tak, ako nám ho približuje Ježiš svojou vlastnou skúsenosťou s Ním.

Milí priatelia, skúsme porozmýšľať, čo znamenajú Kristove prorocké slová : „Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia Boha budú klaňať Otcovi v Duchu a Pravde.“ Skúsme sa s odvahou porovnať s touto normou pravých ctiteľov, dobrých kresťanov, dobrých ľudí.

Ja osobne som presvedčený, že sa to oplatí a že to prináša viacej dobrého ovocia, ako by sme očakávali.

Na záver poprosme o potrebnú odvahu, aby sme aj my mohli žiť svoj všedný i sviatočný deň, svoje vzájomné vzťahy, svoju prítomnosť i osobnú i spoločnú budúcnosť práve z tejto základnej Kristovej skúsenosti s Bohom i človekom.

––––––––––––-

Nie sme aj my dnes v podobnej situácii? Nemáme my tiež častejšie a častejšie skúsenosť slepej uličky ?

Prečo sa  drogy dostávajú už do základných škôl aj  u nás?

Ktorá tradícia je správna – tá židovská – treba sa Bohu klaňať v Jeruzaleme,

alebo tá Samaritánská – treba sa klaňať Bohu na vrchu Gerazim?

Tá kresťanská tradícia je správna, ktorá kresťanom dáva odvahu otvárať sa jeden  pre druhého a aj pri zachovaní rôznosti nachádzať spoločne cestu k Bohu.


2. pôstna nedeľa

(8.3.2020)

Túžba po poznaní je vložená do každého človeka. Prečo vlastne chceme poznať a poznávať vždy nové a nové veci ?

Myslím, že za každou túžbou po poznaní je ukrytá túžba po istote.

Žiť v neistote vyžaduje veľa síl, pretože nesie so sebou riziko omylu.

Dnes sme si prečítali správu evanjelia o Premenení Pána Ježiša na vrchu Tábor. Táto stojí v strede výpovedí o Ježišovi.

Čím už prvých kresťanov upútala táto udalosť? Je dôležité pri premýšľaní o tejto udalosti si uvedomiť, kto bol adresátom  tohto svedectva o Ježišovi.

Bolo napísané  v prvom rade kresťanom pochádzajúcim zo židovského národa.

Kresťania so židovskou výchovou dobre vedeli kto to bol Mojžiš a kto to bol Eliáš.

Mojžiša si tradovali ako muža Božieho. Muža, s ktorým bol neodškriepiteľne Boh a cez ktorého židovský národ dostával božie požehnanie.
Držať sa Mojžiša bolo predpokladom úspechu a Božieho požehnania. Eliáš bol zasa ten, ktorého si uctievali ako druhého záchrancu národa.      Vtedy, keď sa začalo viesť národu dobre, keď už žil národ v zasnúbenej zemi, keď už žili z ovocia Božieho požehnania, vtedy, keď celý národ sa dal zviesť na ľahší spôsob života okolitých pohanských národov,

vtedy, keď už Eliáš nevládal uniesť bolesť z tohto poblúdenia

postavil sa proti vôli všetkých s Božou pomocou za ich dobro.

Pri tomto zápase bezmocného sa národ presvedčil, že je s ním naozaj sám Boh.

Ten Boh, ktorý ich predkov Mojžišovou rukou vyviedol z Egypta.

A pre židokresťanov vidieť Ježiša v spoločnosti Mojžiša a Eliáša bolo i pre apoštolov potvrdením, že Ježiš je Mesiáš, a to aj napriek tomu, že aj jeho život bol spojený s utrpením a potupou. Skôr, než prijali Ježiša za Mesiáša pre vlastné porozumenie prijímajú ho na základe  svedectva tých najväčších autorít, na základe Mojžiša, Eliáša.

Ale to nebolo konečné štádium poznania. Ale čosi podobné sa deje aj v našom ľudskom živote. Aj my poznávame najskôr na základe autority, rodičov, vychovávateľov. A potom príde čas, keď sa aj sami presvedčíme, aj sami skúsime, že rodičia mali pravdu.

A potom už  môžeme žiť z pravdy nie na základe autority, ale na základe vlastnej skúsenosti ku ktorej nás ich svedectvo priviedlo. Čosi podobné zažívame pri dospievaní. Najskôr poslúchame rodičov pre ich prirodzenú autoritu a dosahujeme potrebné dobrá, ale z dôvodu ich vôle a to tak nemôže zostať až do smrti, lebo by sme do smrti zostali deťmi. Príde čas, keď začneme dospievať a to si žiada konať z vlastnej vôle, teda nie preto, že mi to niekto prikazuje, ale preto, že som pochopil dobro, o ktoré ide a to je aj dôvodom môjho rozhodovania a nie vôľa iných.

Skúsme si aj my  z podnetu dnešného svedectva evanjelia dať do súvisu poznanie z autority a poznanie z vlastnej skúsenosti, lebo len poznanie ako vlastná skúsenosť je silou, ktorá nám dá vydržať aj vtedy, keď už všetko ostatné ľudské zlyhá.


1. pôstna nedeľa

(1.3.2020)

Matúšovo evanjelium zdôrazňuje, že to bol práve Duch Boží, čo viedol Ježiša na púšť.

Bolo to viac, ako len Ježišovo vlastné rozhodnutie. Toto gesto bolo

nasledovanie Božej vôle, a teda bolo súčasťou úlohy, ktorú Ježiš prijal, ako Mesiáš.

Na púšť, kde je samota, hlad, skúška i možnosť vlastného osvedčenia.

Púšť, to je miesto, kde človek môže ľahšie nájsť seba samého i ľahšie môže nájsť cestu k Bohu.

A nebolo to len  miesto oddychu a pokoja. Bola to i pre Ježiša skúška. Skúška hneď na začiatku, hneď na prahu plnenia svojej veľkej úlohy,

pre ktorú vlastne prišiel na tento svet.

Bol pokúšaný nechať to všetko tak a ísť celkom jednoducho,  celkom inou, ľahšou cestou, tak ako kráčajú ostatní ľudia.

Aj my stojíme často pre nutnosťou rozhodovať sa. Nie raz sa nám aj stáva, že vlastne ani nevieme, alebo aj ani nechceme celkom vedieť, pod čím a akým vplyvom sa to vlastne rozhodujeme.

Keďže sme všetci náchylní, si ťažký život zľahčovať, obyčajne sa nám zdá to riešenie správnejšie, ktoré je ľahšie, ktoré zľahčuje aj vážnosť vecí a našu zodpovednosť.

Chodiť do školy, do práce, každý deň vstávať, pracovať, to nie je zasa také ľahké, ľahšie je nechodiť, ale jedno i druhé určuje j hodnotu života.

Dnešné evanjelium nám pripomína, že tá najľahšia možná  cesta nemusí byť i pre nás vždy aj tou najlepšou..

V každej dobe sme  vystavený tomuto pokušeniu – vybrať sa tou ľahšou cestou.

A to je vždy riziko. Veď tou ľahšou cestou sa nedá prísť tam a dosiahnuť tie hodnoty, ktoré dávajú zmysel nášmu ľudskému životu.

Veď to, čo je naozaj cenné, čo je hodnotné, je, bolo i bude  vždy spojené s našou námahou, s našim vlastným rozhodnutím.

Z Ježišovho príkladu na púšti sa povzbuďme k citlivosti na Božieho ducha, aby sme aj my poznali, kam nás chce priviesť, čo je naša životná úloha práve dnes, ale i to kam nás chce priviesť, ale i to po čom sa nám oplatí i namáhať.

Citlivosť pre vnímanie Božieho ducha, predpokladá našu úprimnosť ale i odvahu. Kiež nám ani jedno ani druhé nikdy nechýba.


Popolcová streda

(26.2.2020)

Tri slová  nesú  dnešnú liturgiu slova : Modlitba, pôst a almužna.

Tieto tri slová vyjadrujú aj tri základné vzťahy : Ja – Boh – blížny. Nejasnosť, alebo nesprávnosť, absencia,  niektorého z nich má zlý vplyv  aj na dva ostatné.

Modlitba –  usmerňuje naše srdce k Bohu,  aktualizuje náš vzťah k Bohu, ako  k základu a koreňom nášho bytia, ako k nášmu počiatku ale i k cieľu nášho života.

Pôst –  aktualizuje vedomie vlastnej nedokonalosti a je účinnou prevenciu voči pokušeniu pýchy. Pôst aktualizuje vzťah k sebe samému, upozorňuje na zodpovednosť za seba samého, a to aj vo vzťahu k iným s vedomím našej zodpovednosti za nich.
Pôst  – nám pomáha porozumieť sebe samému.

Almužna –  prehlbuje našu povinnosť voči potrebám  našich blížnych.
V almužne realizujeme aj príkaz Kristov o láske k blížnemu.
Almužna – je aktivita, ktorá nám pripomína, že nikto sa nemôže sám
spasiť, že sa navzájom potrebujeme, že potrebujeme aj pre vlastné dobro
starosť a zodpovednosť aj za iných.

Modlitba, pôst a almužna vytvárajú aj potrebu otvorenosti chcieť byť stále lepší, otvorený pre prijímanie nových postojov a poznatkov.

Skúsme tie tri aktivity : modlitbu, pôst a almužnu mať viac na mysli
práve v tomto štyridsaťdennom pôstnom období, aby aj pre nás
tohoročné pôstne obdobie mohlo byť obdobím, ktoré prinesie
aj tento rok bohatú duchovnú úrodu a to pre dobro nás všetkých.


Zamyslenie na 7. nedeľu obdobia cez rok

(23.2.2020)

Oko za oko zub za zub, morálka odplaty. Staroveký princíp na zastavenie šíriaceho sa zla v ľudskej spoločnosti. Fugovalo to na predpoklade strachu. Ale už to nefunguje, lebo pravdepodobnosť odplaty sa zmenšuje, a potom nefunguje strach a zlu sa nekladú žiadne prekážky. Keď Ježiš ruší oko za oko, zub za zub, farizeji sa báli zrútenia celej morálky.

Najlepším i keď nie najľahším prostriedkom na zamedzenie šíriaceho sa zla je náš vlastný zodpovedný postoj voči zlu a dobru a odvaha porušiť starozákonú spravodlivosť postavením sa na stranu dobra. Dobra, ktoré rozpozmáne v silou poznania, ktoré nám vyrastá z Ježišovho ducha. ktorého nosíme vo svojich srdciach.

Všade, kde sa no to nájdu odvážny ľudia, tam sa všetko začína meniť k lepšiemu, tam je menej zla a viacej dobra. Tam je menej strachu a viacej nádeje, menej smútku a viacej radosti.

Záleží už teraz len na tom, aby nás takých odvážnych aj vďaka nám, bolo stale viac a viac.


6. nedeľa cez rok

(16.2.2020)

Ako si správne rozumieť?  Ako si vôbec rozumieť! Všetci máme o tom dosť negatívnych skúsenosti. Iste príčin je veľa, na všetky ani pri najlepšej vôli neprídeme.

Ako to myslíme, to, čo povieme, nie vždy si navzájom rozumieme.

Podobný problém stretávame aj pri čítaní, pri premýšľaní o Ježišových slovách, jeho výrokoch, pri jeho podobenstvách, čí pri jeho postojoch v rôznych životných situáciách

Od počiatku sa museli kresťania pýtať, ako to vlastne Ježiš myslel?

Myslel to čo povedal doslova, alebo obrazne?  Niečo doslova a niečo obrazne… a na nás to je to zistiť.

Podľa bežného spôsobu myslenia a vyjadrovania ľudí orientu,,, sa vyjadroval aj Ježiš.  Je to naozaj iný spôsob myslenia, ako je náš európsky.    Človek príde k poznaniu pravdy, ktorá ho uchvatli až do tej miery, že si ju ani nevládze nechať pre seba aj keby veľmi chcel. A preto premýšľa, ako ju urobiť zrozumiteľnou iným. A tak to nepovie rovno jednou – dvomi vetami….ale vymyslí si príbeh, a jeho pointa je tou pravdou, pre ktorú celý ten príbeh vymyslel. Čosi, podobné, ako vznikali naše rozprávky. Nejde o postavy, nejde o to,  čí sa to vôbec stalo, ale o to, akú myšlienku mal na mysli, skôr, než bola rozprávka…. A podobne aj Ježiš, vymýšľal príbehy, do  ktorých vložil, to,  čo ľuďom chcel povedať.  A niečo aj trocha naschvál prehnal, aby zdôraznil dôležitosť povedaného.

A preto aj dnes sa nám treba pýtať a hľadať, čo Tým Ježiš chcel povedať.  Či si máme naozaj odtínať ruky, nohy a vylupovať oči???

Neodstráni sa zlo, z pomedzi nás, dokiaľ sa nepozrieme vážne tam, odkiaľ ono vyrastá,,, kde má svoje korene.

Rovnako nám dnešné Ježišove slová pripomínajú, že nie je vždy múdre zachraňovať málo a tou záchranou stratiť veľa a že je možné nebezpečenstvo , stratiť aj všetko. A nebezpečenstvu sa skôr vyhneme, ak o ňom dopredu voľačo aj vieme…. a hodnota Ježišovho slova, ktorému  sme uverili sa aj tu jasne ukazuje…….


Archív starších myšlienok 2018/2019


5. veľkonočná nedeľa

Cisterciátsky mních Thomas Keating z USA sa vo svojej knihe pod názvom „Pozvanie k láske“ (Zvon Praha 1996) zmieňuje aj o probléme jednej rodiny s ich päťročným dieťaťom: Chlapček sa začal podivne správať. Od istého času na každú otázku odpovedal: neviem. Umyl si si zuby? – Neviem. Raňajkoval si! – Neviem. Dal si mame pusu na dobrú noc! – Neviem. Najskôr sa to v rodine pokladalo za vtipné, neskôr to však už bolo nepríjemné. Zasiahla babička: S tým dieťaťom niečo nie je v poriadku. Vezmite ho k psychiatrovi… Lekár zistil, že vychovávateľka pred istým časom chlapcovi povedala: Klamať je smrteľný hriech. Ak budeš klamať, pôjdeš do pekla… Chlapec pocítil, že si nikdy nemôže byť celkom istý pravdou toho, čo hovorí, a tak sa rozhodol pre neisté odpovede. Vychovávateľka bola asi presvedčená, že vysvetľuje kresťanskú morálku. Jej omyl však spočíval v tom, že malému dieťaťu predstavila poriadok sveta ako nemilosrdný systém, ktorý čaká na naše chyby, aby nás mohol potrestať. Priateľka z Trnavy má asi desaťročného syna. Od istého času začal neuveriteľne klamať. Po prečítaní textu T. Keatinga ma napadlo opýtať sa, či chodí na náboženstvo a kto ho učí. Zistili sme, že ich učí učiteľka, ktorá im neodpovedá na otázky, nevie im prejaviť lásku a stále sa vyhráža peklom. Neurotické správanie učiteľky nemusí mať súvis s neurotickým správaním detí, ale pravdepodobnosť je veľmi vysoká.

Ježiš neveril, že stačí, aby sme ľudí učili pravidlá a pripomínali tresty za ich nedodržiavanie. Pravda, niekomu sa to, čo Ježiš učil, môže zdať naivné: Dávam vám prikázanie, aby ste sa milovali, ako som ja miloval vás… Možno sa pýtame: O čom to Ježiš hovorí? Dá sa s takouto láskou existovať v surovom svete? Ježiš však nehovorí o svete, hovorí k svojim priateľom. Svet, ktorý mu nerozumel, ho ukrižoval. Ale priatelia by ho mohli pochopiť a niesť svetom jeho odkaz: Podľa toho sa pozná, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.

Tento výrok určuje chápanie lásky, o ktorej je tu reč – ide o typ lásky, ktorou žil Ježiš. Nemusíme sa obávať, že ide o akúsi samochválu. O tejto láske čítame z Jánovho evanjelia, ktoré vzniklo v prostredí jeho duchovnej a teologickej školy. Jánova škola v prvotnom kresťanstve stavala na osobnej dôvere, zdôrazňovala vzťah medzi učeníkom a Ježišom. Schopnosť obstáť v tomto vzťahu nespočíva na tom, že raz dokážeme splniť všetky nároky (pravidlá), ale na tom, že budeme schopní vnímať, ako nás Boh miluje, a otvoríme sa mu, ako sa človek otvorí slnku, keď vyjde z tieňa na svetlo. Dozrievanie do tejto lásky sa v Jánovom evanjeliu ukazuje na postave Šimona Petra. Peter sa pri poslednej večeri zaprisahával, ako bude Ježišovi verný, ale Ježiš mu musel povedať, že nevie, o čom hovorí. Až po Ježišovom zmŕtvychvstaní, keď sa Peter naučil, že úspech nespočíva na našom výkone a schopnostiach, ale na Božom slove a milosti, dokázal Ježiša nasledovať. Zasa nie tak, že by bol bezchybný, ale že si vážil, čím je poznačený. Poznačený skúsenosťou Ježišovho oslovenia, Božieho obdarovania, kde sa už dialóg nevedie o tom, kto čo dokáže, ale o tom, či milujeme. „Šimon, miluješ ma“, pýtal sa Ježiš Petra a cez neho sa pýta aj nás. Táto otázka sa zasa nedá vykladať tak, akoby si Ježiš vyžadoval nejaké pozornosti. V Jánovej teológii ide o upozornenie na Ježišovu lásku ako lásku, ktorá je slúžiaca a obetavá. Keď sa Ježiš pýta: miluješ ma, pýta sa, či sa usilujeme milovať ako on, teda obetavo, solidárne, nie na základe nadšenia a citovosti, ale na základe vnútorného pochopenia. O takejto láske z Boha v Ježišovi často píše pápež Benedikt XVI.: Jánovo evanjelium stavia do stredu kresťanskej viery pojem Logos. Logos znamená rozum, zmysel, ale aj slovo – teda zmysel, ktorý je tvorivým slovom, vzťahom… Svet pochádza z rozumu a tento rozum je osoba, je Láska. Ak svet a človek nepochádzajú zo stvoriteľského rozumu, potom zostávajú iba dopravné predpisy ľudského správania, ktoré sa navrhujú na základe ich užitočnosti…“ (Úvod do kresťanstva, Dobrá kniha Trnava 2007, 17-18.)

Thomas Keating, ktorý vo svojej knihe uvádza príklad s neurotickým chlapčekom, často používa psychologickú reč, keď píše o problémoch dnešných ľudí. Nepíše však o psychológii, ale o kontemplatívnej modlitbe. Myslí tým modlitbu, pri ktorej sa neupíname na slová, myšlienky a pocity, ale prežívame, že sme Bohom obdarovaní. Svoju knihu končí mních T. Keating slovami: „Boží Duch nás dnes vyzýva, aby sme žili kontemplatívne v tom prostredí, kde sa práve nachádzame, aby sme striasli okovy sebectva a vstúpili do služby spoločenstva, aby sme sa pripojili k všetkým ľuďom dobrej vôle a starali sa o celosvetové problémy dneška: biedu, hlad, útlak, násilie a predovšetkým nedostatok lásky.“ Presne takto, lebo dobrá modlitba nevedie preč od sveta, ale k láske a starosti oň. Nech sa podľa tejto lásky a starosti spozná aj naša viera a modlitba!

ThDr. Karol Moravčík


4. Veľkonočná nedeľa

Kto je Ježiš? Čo znamená jeho život a jeho posolstvo pre človeka?
Čo on môže a dáva tomuto svetu?
Toto sú základné otázky, na ktoré sa pokúša dávať odpoveď aj evanjelista Ján.
Jeho evanjelium je jedna odpoveď v mnohých variáciách, aspektoch a tiež v striedajúcich sa literárnych formách.
Často práve Ján používa literárnu formu podobenstva.
Používa a rozvíja práve túto formu skôr v asociatívnom zmysle, ako v logickom.
Tieto obrazy Kristovým poslucháčom boli bez akéhokoľvek vysvetľovania zrozumiteľné. Obraz o dverách do ovčinca, strážca vchodu, prístupu k ovciam, to bola bežná predstava a skúsenosť.
Bolo dovolené vojsť len známemu pastierovi. Toho aj strážca aj ovce poznali, lebo ovce majú zvláštnu schopnosť podľa hlasu rozpoznať
kto ich má rád a kto im chce dobre. Potom ovce idú bez násilia, ochotne za pastierom.
Ak by prišiel do ovčinca cudzí, ktorého hlas nepoznajú, vystrašené budú utekať od neho.
Keď Ježiš o sebe v tomto obraze tvrdí, že on je dvere do ovčinca,
tak vyslovuje neslýchaný nárok, neslýchané tvrdenie,
že len on môže sprostredkovať to, čo uschopňuje človeka žiť.
Že len on sám môže darovať možnosť skutočne ľudského života a že bez neho je človek tejto možnosti uzavretý.
Nie je to príliš odvážne tvrdenie?
Čí tí ľudia, ktorí Krista nemajú za svoj vzor a svojho učiteľa, čí tí sú nutne všetci zlí?
Aj tí, ktorí sa necítia byť kresťanmi a sú dobrí, tak potom sú dobrí preto, že žijú podľa Kristových zásad aj keď oni sami už ani nevedia, odkiaľ tieto zásady pochádzajú a tak sa potvrdzuje Kristove, až príliš radikálne znejúce, tvrdenie, že on je akoby dvere, cez ktoré sa vstupuje do možností skutočného ľudského života.
Dnes si skúsme posilniť odvahu aj pomocou tohto obrazu nájsť odpoveď na otázku: „Čím môže byť Kristus aj pre nás dnes.“ Obraz sa mení, ale výpoveď obrazu, ako možného porozumenia zostáva aktuálny aj dnes.

Ide o základnú otázku i základnú odpoveď Jánovho evanjelia : Kto je Kristus? Čo znamená jeho posolstvo pre človeka? Čo môže dať toto posolstvo dnešnému svetu?
A čím je spoločenský život rôznorodejší, čím je viacej ponúk k prežitiu svojho života, tým je Ježiš, ako dobrý pastier potrebnejší. Veď správne si vyberať je stále zložitejšie.
Som presvedčený, že nájsť odpovede na tieto a im podobné otázky, pomôže urobiť náš život krajší, lebo môže byť aj zmysluplnejší.


3. Veľkonočná nedeľa

Je až nápadné, ako ťažko sa apoštoli vyrovnávali s udalosťami, ktoré sa stali na Veľkonočné sviatky v Jeruzaleme. Ako boli veľmi v zajatí svojich vlastných predstáv. Ako veľmi boli deťmi svojej doby. Ako očakávali od Ježiša, ako Mesiáša , že po čom túžia, že to sa stane ako zázrak, bez ich pričinenia.

Stal sa zázrak, ale oni tomu zázraku nerozumeli.

My teraz pri čítaní biblických novozákonných textov, spoznávame, ako ťažko a pomaly začali rozumieť ako to Ježiš myslel.
Ako sa im to pomaly ale iste rodilo v ich hlavách i srdciach.
Aj dnešné, tretie Ježišove stretnutie s apoštolmi je hodné povšimnutia.
To, že sa vrátili k rybolovu, k svojej pôvodnej profesii, možno rozumieť, že v čo dúfali v súvislosti s Ježišom, je nenávratne preč.
Je naozaj hodné povšimnutia, že práve pri rybolove, ktorému rozumeli, pochopili, že všetko ešte len začína.
Celú noc lovili a nič nechytili. Dobre vedeli z vlastnej skúsenosti, že kde sa v noci nechytí, keď ryby plávajú pri hladine, tak sa neoplatí chytať, keď sa voda zohreje a ryby plávajú hlbšie, kde ani ich siete nedosiahnu. A predsa, keď dali na Ježišovo slovo, išli, hodili siete, zažili, to, čo hneď vedeli, že to nie je ani z ich moci, ani z moci prírody. Stretli sa, vďaka Ježišovmu slovu a ale aj vďaka ich konaniu podľa jeho slova, s niečím novým, neočakávaným. Nestalo by sa tak bez Ježišovho slova, ale ani bez ich konania, ani bez poznania, ako to chodí. A práve tento zážitok im otvoril oči, a mohli ho spoznať, že On je to.
Ježišovo slovo najmä v situáciách, ktorým rozumieme, a v ktorých konáme nám aj dnes prinášať lepšie porozumenie všetkého čo žijeme, všetkého z čoho sa tešíme, ale i toho čoho sa bojíme.
Keď spojíme Ježišovo slovo, jeho porozumenie s naším konaním, s našimi odpoveďami na otázky, ktoré nám sám život prináša, môžeme zažívať, že Ježiš je aj našou silou.


2. Veľkonočná nedeľa

Viera a rozum, nie sú až taký nepriatelia, ako sa zdalo tak dvadsať rokov dozadu.
Dnes, keď už vieme zrozumiteľnejšie hovoriť i o viere i o rozume, ako Božom dare, tak ľahšie pre oboje nachádzame miesto v našom živote, ale i to, že obe nám môžu priniesť svoje hodnoty pre náš každodenný život.

A tak s Tomášom i pochybovať i hľadať môže aj pre nás byť cestou k väčšej dôvere v Ježišovo slovo a tak mať v jeho mene bohatší, plnší život.
Viera sa stala súčasťou nášho života v dvoch základných podobách.
1/ Viera gréckeho tipu – vopred daná skutočnosť, ktorej povieme svoje intelektuálne áno.
2/ Biblická – zo židovsko-kresťanskej tradície – viera niekomu, nie v niekoho, a jej ovocie príde ako dôsledok viery.

V gréckom chápaní viery verím v muža , v ženu, v priateľa….

V biblickom ponímaní viery, verím, každoročne slávením dnešnej liturgie, sa dotýkame postavou apoštola Tomáša našej základnej duchovnej výbavy.
Nové kresťanské spoločenstvo sa rodilo svojim vzťahom ku Kristovi po veľkonočných udalostiach.
Začína sa formovať nie vierou v Krista, ale vierou Kristovi.

Kresťanstvo nie je v prvom rade otázka po teórii, ale po praxi, otázkou po praktickom živote.
Pravda sa stáva pravdou, keď cítime, že nás nesie životom, a ono sa to stáva vtedy, keď je pravdou pretrpenou, hľadajúcou, očakávajúcou.

Viera mužovi, žene, priateľovi, že za každých okolností to myslí s nami dobre.
A že je to tak, to skúsi len ten , kto uverí, aj keď tam vždy prítomné riziko.
Bez uverenia sa nedá zakúsiť ovocie viery a ani to, čo vlastne viera je.

Takáto biblická viera predpokladá lásku.
Ak má dieťa rado svoju matku, otca, potom im ľahšie uverí, že to s ním myslia dobre aj vtedy keď sa mu to nezdá.
Tak ako láska má mnoho podôb vo vedomí a prežívaní ľudí, tak aj viera.
A potom je poctivé sa pýtať, ktorá viera je správna, a teda aj lepšia?

Tá, ktorá vedie k väčšej vzájomnej láske a to dokonca bez ohľadu na naše vlastné predstavy o človeku, bez ohľadu na naše vzájomné rozdiely, čí svetonázorové orientácie.
V našich kresťanských dejinách , ale i pri našej osobnej formácii človeka – kresťana sme viacej boli formovaní gréckym chápaním viery, ktorá nepredpokladá lásku, ale len intelektuálny súhlas.
Návrat k biblickému ponímaniu viery, nám aj dnes môže ľahšie napomôcť k skúsenosti, že je aj dnes možné vierou v Ježišovo meno mať život, lebo dáva silu k životu aj tam, kde chýbajú takzvané logické argumenty.

A veď nakoniec v Biblickom posolstve o iné ani nejde. Ide o život tvoj, môj, detí, rodičov, životného partnera. O život nás všetkých !
O reálnu možnosť prežívať svoj život ako dar aj v takých ťažkých chvíľach, keď sa nám zdá, že udalosti nášho života už nemajú žiadnu logiku. Amen.


Veľkonočný pondelok

Kresťania od prvých kresťanských čias slávili udalosti Veľkej noci osem dní. Z toho nám až do dnes zostala v liturgii Veľkonočná oktáva.

Čo to kresťania porozumeli, čo pre nich znamenali tieto udalosti, keď celkom spontánne cítili potrebu všetko odložiť a byť pri týchto udalostiach celý týždeň? Prežívali ju ako radosť z nového počiatku, radosť z počiatku, v ktorý už nikto ani nedúfal.
Ako veľkú radosť, ktorá pretože je veľká, sa nedá udržať v sebe.
A tu je aj dôvod k veľkonočnej radosti aj dnes i pre nás.

Aj my máme svoje vlastné formy prejavu radosti.
Ale oni budú dovtedy, dokiaľ budeme aspoň voľačo vedieť o týchto dôvodoch.
Veď to platí aj dnes, že keď sa stratí koreň radosti, stratí sa aj radosť sama.
Peter apoštol – typ veľkonočného človeka.

Na Veľký piatok – ustráchaný, na súdnom dvore, hanbí sa za Ježiša, zapiera.
V prvom čítaní sme čítali svedectvo o Petrovi hovoriaceho o Kristovi na námestí.
Pred tým sa bál priznať sa k Ježišovi pre slúžkou.
Ako keby to bol celkom iný človek.
Mal odvahu hovoriť o Kristovi tam, kde bolo najviac ľudí.
Tak ho zmenili veľkonočné udalosti – takmer na nepoznanie.
-Radosť a sila z minulosti, prežívaná v prítomnosti – otvárajúca novú budúcnosť.

Aj predtým veľa Peter vedel, mal informácie o Ježišovi, mal dokonca s ním bezprostrednú osobnú skúsenosť, ale až keď pochopil zmysel toho všetkého,/ operačná pamäť/ keď si všetky tie skúsenosti vedel dať dohromady, až keď pochopil, ako oni navzájom súvisia, až potom ho to zmenilo na nového človeka…

Keď sa aj nám to poradí dať dohromady, to, čo o Ježišovi vieme tak, že aj porozumieme – aj my môžeme mať radosť i silu v prítomnosti i pre budúcnosť, a tak sa stávať veľkonočnými ľuďmi.


Veľkonočná nedeľa

Opis udalostí Veľkej noci pôsobí ako opis neočakávaných udalostí. Až keď apoštol pochopili, že to, čo sa stalo s Ježišom Nazaretským v Jeruzaleme na Veľkonočné sviatky, sa stalo nie ako prirodzený sled udalosti, ale ako dar, ako dar Boží pre Ježiša a rovnako aj pre nich, až potom boli schopní si rozpomínať na to, čo im už predtým hovoril.

Kto z nás by nechcel byť obdarovaný ? Kto z nás by netúžil aspoň v kútiku srdca prežívať krásny pocit z obdarovania, z tušenia, že je tu predsa, a napriek všetkému, aj môjmu i nášmu zlyhaniu, kto ma má rád, že je tu niekto, kto napriek všetkému sa aj pre mňa obetuje – a to dokonca nezištne.

V takejto základnej atmosfére vnútorného rozpoloženia je možné sa aj pokúsiť pomaličky a každý rok sa približovať k udalostiam Veľkej noci, ktoré sa stali s Ježišom Nazaretským. Každý rok môžeme s úžitkom sláviť tieto udalosti, lebo každý rok sme tak trocha iný, múdrejší, skúsenejší, možno i sklamanejší, doráňanejší, a aj pre tieto naše skúsenosti aspoň o čosi lepšie môžeme pochopiť to, čo sa to na Veľkú noc vlastne v Jeruzaleme stalo. A z tohto lepšieho pochopenia, aj lepšie pochopíme Ježišovho slovo, i Jeho skutky i jeho samého – i Jeho ducha – a toho zasa potrebujeme, aby sme zasa lepšie porozumeli sami sebe i sebe navzájom.

Apoštoli premožení týmito udalosťami ich pochopili ako také dôležité, že ani nevládali si to všetko nechať pre seba . Tie udalosti boli pre nich tak mocné, že čí už chceli alebo nie museli o nich hovoriť.
Tieto udalosti tak zmenili ich doterajší život, že ich prostredie vnímalo, ako nových ľudí.
Keď v Ježišovom duchu, aj my budeme sa budeme snažiť žiť a riešiť svoje každodenné veci, tak aj budeme môcť zažívať, že to, čo sa stalo na Veľkú noc v Jeruzaleme sa môže stávať aj v našom živote, aj v našej rodine a v našej spoločnosti.

Každý človek hľadá pekný, dobrý život. Aj keď sa to vždy nepodarí, aj keď pri hľadaní kráča za nesprávnou predstavou. Predsa, tak, čí onak, rozmýšľame, ako by sa to dalo dosiahnuť.

Apoštoli uverili, začali tušiť, že pomocou toho o čom hovoril Kristus by to aj mohlo ísť. Ale keď ho uvideli na kríži, prepadli sklamaniu svojich nádejí. Z biblických záznamov možno cítiť, prekvapenie, a pomaly sa rodiace tušenie, že to vlastne všetko len začína. Tam kde prežívali koniec, tam sa aj bez ich zásluhy rodil začiatok. Aj Kristovo zmŕtvychvstanie nebolo jeho prinavrátenie do pôvodného života. Dostal, ako dar nový život, celkom nový, ale predsa to bol jeho život.
Všetky opisy týchto udalostí nesú v sebe i otvorenosť celého tohto Kristovho príbehu a vďaka práve tejto jeho otvorenosti on ide dejinami ďalej a ďalej , až do našich dní, a dokonca, cez naše srdcia až do našich životov.
Keď sa aj nám podarí túto niť ťahajúcu sa od týchto udalostí z Jeruzalema zakotviť až do našej túžby chcieť prežiť svoj život nie hocijako, tak sa aj nám ukáže aj aktuálna súvislosť medzi týmito udalosťami z Jeruzalema a našim životom.
Ak v Ježišovom duchu sa odvážime riešiť aj tie všedné i nevšedné udalosti nášho života, tak môžeme pocítiť, že keď máme pocit, že už sme na konci, že už to vôbec nejde ďalej, že už sa náš život neuberá vôbec podľa našich predstáv, podľa našich nádejí, tak si spomeňme ako podobnú situáciu prežíval i apoštoli na Veľkú noc.
Keď si mysleli, že už je všetkému koniec, práve pre túto skúsenosť mohli prežiť, že s Kristom im to všetko zmysluplné v ich živote len začína.

Zaželajme si navzájom, ale i sebe samým, aby sme aj my s Kristom vedeli očakávať nový začiatok najmä vtedy, keď už budeme prepadať pokušeniu, že už existuje len koniec!


Veľký piatok

Kto je vinný? Kto je vinný za Ježišovu potupnú smrť?
Je to otázka na ktorú nie je jednoznačná odpoveď, ako na jednoznačnú otázku.
V tejto otázke je aj veľa pokušení. Pokušenia niekoho konkrétneho, národ, čí jednotlivcov urobiť vinných a tak si celú túto záležitosť s Kristom zjednodušiť a môcť si myslieť, že nás sa to už teraz netýka.

Celá táto vec s Ježišom, je aj podľa svedectva tradície stále aká si otvorená.
Aj je beda, tomu, kto zrádza Syna človeka, aj ho chceli farizeji a poprední muži zabiť, aj ho Pilát odsúdil proti svojej vôly.
A predsa On zomieral dobrovoľne,
Ježiš musel ísť na kríž kvôli svojej veci, na ktorej tak do krajnosti trval.
On na kríži ukázal, ako jeho vec a on sám, ako to bolo jedno a stale je.
A preto, keď ide o jeho vec ide aj o neho a keď ide o neho ide aj o jeho vec.

A my dnes sme ako kresťania nositeľmi jeho veci.
A ako zaobchádzame s jeho vecou, za ktorú sa nechal aj pribiť na kríž, to je to isté, ako zaobchádzame s ním.
A preto, nie je isté, čí my dnes sme menej viní, ako jeho súčasníci.
Aj my totiž svojim vzťahom k jeho krížu ukazujeme aj to, aký vzťah máme aj k jeho veci, pre ktorú žil, pre ktorú bol ochotný aj s veľkou bolesťou i úzkosťou zomrieť.

Náš vzťah k Ježišovmu krížu pomáha objasňovať, alebo i zahaľovať jeho pravdu života pre nás i aj cez nás pre iných.
Každý náš postoj, ktorý zahaľuje pohľad na Ježišovu vec dnes – to je už naša vina. Nie už Judášová ani Pilátová…

A uvedomiť si aj túto svoju vinu, to je i naša spása, naša záchrana, naša stále rodiaca sa nádej.


Zelený štvrtok

Veľkonočná večera mala u židov veľkú tradíciu a pevné a posvätné miesto má až do dnešných dní. Bola to spomienka na najmocnejší prejav Božej starostlivosti o vyvolený židovský národ.
Spoločne prežívanie nebezpečenstva, spoločné ohrozenie, im napomohlo si uvedomiť, že patria pospolu a že spolu môžu vydržať, že len spolu môžu kráčať ďalej.
Na pozadí takejto silne nažitej tradície sa odohrávala aj Posledná večera.
Stretnutie Ježiša s apoštolmi, umocnené vedomím, že všetko ohľadom Kristovej smrti je už rozhodnuté.
Posledná večera je nesená i Ježišovou starosťou, aby to, čo s apoštolmi začal, aby to jeho smrťou neskončilo.
Aj preto potom, keď všetko vykonali, ako bolo u zbožných židov zvykom, zobral chlieb, požehnal ho,
zobral víno – požehnal ho slovami toto je moje telo, to je moja krv a aby na neho nezabudli , ale ani na všetko čo od neho počuli, im zdôraznil, – toto robte na moju pamiatku a aby im zdôraznil, že ide o všetko, im povedal – toto je moja krv, – toto je moje telo – toto som ja.

Táto udalosť sa potom pre kresťanov stala tým najvlastnejším motívom k stretaniu sa vo sviatočný deň pri Božom slove a okolo jedného stola a jedného chleba.
Apoštoli na základe tejto udalosti založili tradíciu novozákonného kňazského úradu ako služby veriacim, ako zjednocujúci prvok kresťanského spoločenstva, aby im pomáhal byť jednou rodinou skrze slovo a eucharistiu.
Túto udalosť kresťania od počiatku rozumeli i ako výzvu nanovo sa rozhodovať žiť v Ježišovom duchu a z jeho ducha,
čo dávali a až do dnešných dní dávajú najavo tým, že prijímajú z jedného a toho istého chleba, posväcovaného vždy nanovo Kristovým duchom.

Preto, skúsme v prvom rade s vďakou prežiť dnešnú liturgiu za toto Kristovo rozhodnutie, zostať s nami aj takýmto spôsobom. Lebo len vďačné srdce nám pomôže priblížiť sa bližšie k tomuto tajomstvu.
Keď budeme k nemu bližšie, tak nám bude aj väčšou silou v každodennom živote, ale i k posilneniu nádeje, ku ktorej sme v Kristovi všetci povolaní.
A nech nám táto nádej rastie až do tej miery, aby sa nebáli z nej žiť dnes i zajtra. Amen.


6. Pôstna, Kvetná nedeľa

Až do dnešných čias je cirkev pre tento svet jedno bláznovstvo. Možno ňou ľahko pohŕdať i zle zaobchádzať. Javí sa svetu slabá. Z času na čas nevládze uniesť svoju vlastnú slabosť a podľahne pokušeniu zachrániť sa okázalosťou – triumfalizmom a to sa vždy ukázalo ešte horšie ako viditeľná slabosť, lebo to vyvolávalo vždy pohoršenie a podozrievanie.
Božie kráľovstvo, ktoré Ježiš hlásal je v prvom rade kráľovstvo pre chudobných, lebo chudobní majú väčšiu šancu porozumieť o čo ide. Sám Ježiš prežíval chudobu a poníženie na vlastnej koži a Hosana pri príchode do Jeruzalema, ktorý si pripomíname dnes na Kvetnú nedeľu, nič nemení na jeho chudobe a poníženosti. Dobre Ježiš vedel, že už o niekoľko dní toto množstvo ľudí rovnako silno bude kričať proti nemu. A vedel, že aj učeníci ho opustia. Ježiš bol nad očakávanie chudobný a ponížený Mesiáš. On sám to tak chcel, lebo vedel, že takto to pre nás predsa len bude lepšie.

Udalosti Ježišovho utrpenia majú v Markovom evanjeliu centrálne postavenie. v tejto udalosti vrcholí to, čo pokrýva celé Ježišovo pôsobenie.
Ježiš je Mesiáš- Kráľ, on je syn Boží, mocný v slove i v skutku.
Ale rovnako aj služobník Boží – poslušný až do krajnosti.
Podľa prastarého zvyku je súčasťou dnešnej liturgie pašiový spev. Kresťania prvej generácie začali Ježišovi rozumieť od tejto udalosti pašiového spevu. Nie od Betlehema, ale od Kalvárie možno porozumieť to, o čo Ježišovi vlastne išlo. V pašiovom svedectve možno objaviť poznanie kresťanov apoštolskej doby, že zbadali, že Ježiš aj v takejto situácii je pánom situácie, že on to tak chcel.
Skúsme pašiový spev počúvať skôr svojim srdcom, ako svojim rozumom.


5.pôstna nedeľa

Bežne sme si zvykli konštatovať : K vine patrí zmierenie, k zločinu patrí trest.. To sa ľahko počúva. Ale je trest aj zmierením? Trest vedie k náprave, k lepšiemu životu?
A kto môže zodpovedne určiť mieru trestu? Takú, ktorá by človeku, ktorý si trest zaslúži, pomohla k v oslobodeniu zo zla, ktoré ho ovláda?
O týchto otázkach je skutočne ťažko vecne hovoriť. Iste by bolo najlepšie zlo vykoreniť. Ale ako sa dostať až ku koreňu zla?

Ježiš viac odpúšťal, ako trestal, viac hovoril o odpúšťaní, ako o trestaní. Neohrozoval tým spoločnosť a poriadok, ktorý mal za úlohu ničiť zlo a strážiť dobro? A práve rizikom odpúšťania otváral cestu ku koreňom zla, a tým vytváral v samom človek možnosti, pochopiť seba samého, svoje vlastné správanie a tým možnosť nájsť cestu zo začarovaného kruhu zla, ktorý vytvára každé zlo v človeku.
Ježiš teda odpustením neschvaľuje zlo, ale pomáha človeku dostať sa z neho.

Ak sa tento zázrak nestane cez odpustenie, tak sa nestane potom vôbec.

Odpustenie teda to nie len pre odpustenie! Odpustenie je východisko. Odpustenie sa stáva východiskom, keď je prijímané s vďakou.

Skúsme dnes o čosi viacej uveriť, že odpustenie má väčšiu moc, ako trest. Potrebujeme to trocha aj uveriť, lebo stále sme viacej náchylní uveriť opak.
Trest nerieši problém zla.
Riešenie trestom, – riešenie odpustením.
V oboch je prítomné riziko.

My kresťania sme aj dnešným Evanjeliom vyzývaní k riziku , ktoré je prítomné v odpustení.

Vďaka za odpustenie je sila, ktorá človeka drží nevrátiť sa späť….

Dokiaľ je vďaka, dovtedy je sila!


4. pôstna nedeľa

(31.3.2019)

Evanjelium v evanjeliu – aj takto nazval jeden teológ – exegéta podobenstvo o márnotratnou synovi. V tomto príbehu, ktorý sa možno ani nestal a predsa sa nespočetne krát stáva neustále, ale nie vždy s rovnakým koncom.
Je v tomto príbehu povedané všetko , o čo Ježišovi išlo.
Je to príbeh o Božom kráľovstve, o tom jednom a tom istom, o tom ako sa to človeku stane, že doňho vstúpi.
Je i odpoveďou na odveký strach človeka na otázku ako je to s Bohom a so mnou.
Je to i o tom, akú šancu má človek vtedy keď zlyhá. Keď podľahne túžbe po slobode, ale i o tom, kde sa táto túžba v človeku vzala.
Hovorí aj o ľudskej povinnosti vstúpiť do rizika, ktoré je spojené s darovanou a prijatou slobodou.
Ale i o veľkom riziku do ktorého vstúpi ten človek, ktorý dar slobody odmieta zo strachu, z možného nezvládnutia rizík spojených s darom slobody.

Keď už Ježiš takto vyrozprával tento príbeh a nie inak, tak môžeme počítať s tým, že posledné Božie slovo, ako jeho odpoveď na naše zlyhania nebude Božia spravodlivosť, ale Božia dobrota.
Otec čakajúci na svojho syna, ktorý sa vybral skúsiť slobodu, zarmútený synom, ktorý sa o slobodu ani nepokúsil, je Ježišov obraz jeho a nášho Boha. Ježišovho Boha, ako otca možno stretnúť ako slobodný syn, dcéra, a nielen cez vlastné zlyhania, ale aj vďaka nim.
Podľa týchto dvoch synov z podobenstva o Dobrom otcovi / kedysi o Márnotratnom synovi / človek túžiaci po slobode má väčšie šance na stretnutia Bohom, ako ten, ktorý sa slobody bojí a z jej zrieknutia robí čnosť a ešte aj zásluhy.


Zvestovanie Pána

(25.3.2019)

Dnešnou liturgiou nás sprevádza podobnosť prvého a tretieho čítenia. Obe hovoria o Božom znamení počatím a narodením dieťaťa.
To prvé narodenie ako znamenie pre kráľa Achaba.
Znelo v jeho ušiach ako veľká nádej v situácii, keď nepriatelia ohrozovali existenciu jeho i celého vyvoleného národa.
Hľa mladá žena počne a porodí syna – to bol prísľub, jeho kráľovský rod nekončí a teda ani úloha židovského národa, – pripraviť po ľudskej stránke príchod Mesiáša.
Toto znamenie znelo ako potvrdenie, že napriek všetkému, Boh je stále s nimi.
Podobnú existenčne ťaživú otázku mali aj prví kresťania.
Väčšina z nich pochádzala zo židovstva.
Prijatím Ježiša za Mesiáša a žitím podľa jeho slova sa viac a viac začali odlišovať od židov, ktorí stále tvrdili, že s nimi je Boh.
A aj ich trápila otázka, je aj s nami Boh ?

A práve táto udalosť, ktorú sme si dnes prečítali v evanjéliu bola dôležitá pre rozptýlenie týchto mučivých otázok.
Keď s Ježišom od samého počiatku bol Boh, už od okamihu jeho počatia, tak potom aj oni mohli celkom vážne počítať s tým, že Boh je aj s nimi.
/Emanuel-Boh s nami – meno pre dieťa, ktoré malo sa narodiť ako Božie znamenie.

A ani my sa dnes nemusíme báť a pochybovať, čí je Boh s nami, aj keď sme toľko krát zlyhali. Aj keď celkom vážne cítime, že si to už ani nezaslúžime, lebo Božie chcenie byť s nami, nie je podmienené našimi zásluhami.
Čí aj s nami i v rôznych situáciách sa môžeme spoľahnúť na to, čí je alebo nie s nami, to záleží na jeho i našej vôli.

Charakter Božieho chcenia je daný splním prísľubu v Ježišovi Kristovi a preto už záleží len na nás, na našej vôli, na našom chcení.
Pre nás tento dvojitý prísľub môže znamenať i povzbudenie, že keď sa mi budeme snažiť žiť svoj život v Ježišovom duchu, tak isto nepochodíme zle, lebo Boh isto bude aj s nami.
Boh bol od samého počiatku s Ježišom, on sám sa ponúka ako cesta k Bohu, znamená, že aj napriek mnohým neočakávaným a nepochopiteľným situáciám, dokonca aj napriek našim vlastným zlyhaniam náš život nemusí skončiť ako prehra, ak zostaneme verný svojim rozhodnutiam urobeným pred Bohom v Kristovom duchu.
A potom zbadáme, že Kristus je viac ako múdry učiteľ Budha, viac ako najväčší prorok Mohamed, viac, ako súčet všetkej ľudskej múdrosti.

Na posolstvo dnešného sviatku si skúsme spomenúť najmä v čase neistoty a veľkých mučivých otázok.
Vtedy, keď budeme premýšľať, čí som sa dobre rozhodol, čí mám dobre nasmerovaný kurz môjho života.


3. pôstna nedeľa

(24.3.2019)

Správy o tragédiách, jednotlivcov, alebo i skupín ľudí, vždy vzrušovali ľudí a dnes sa dostávajú na prvé stránky novín. A vyvolávajú aj otázky: prečo sa to tak stalo, kto je na vine, koho treba za to potrestať.

Nie je vždy ľahké nájsť na takéto otázky odpoveď. A niekedy je aj lepšie, keď odpoveď aj nenájdeme.
Je síce dobré, keď sa podarí objasniť príčina tragédie, najmä pre budúcnosť, ale predsa v tejto problematike je prítomný ešte jeden faktor: Nebezpečenstvo hľadať a nachádzať vinu u tých druhých.
Zvoliť takéto riešenie problém nevyrieši a ani ten si nepomôže, kto rád vidí len iných vinných.

V dnešnom evanjeliu nám zaznieva ešte starozákonné myslenie.
Tí, ktorých postihlo nešťastie, museli byť hriešny, lebo každé nešťastie, je Boží trest a Boh netrestá nevinných.
Pán Ježiš nezdieľa už toto myslenie. Nie je každé nešťastie Božím trestom.
Takýto starozákonný názor síce môže človeka priviesť k strachu pred Bohom, ale nie k láske. A strach a láska nepatria k sebe…

A čo je ešte horšie, vytvára falošný a dokonca neprijateľný obraz o Bohu, ktorý sám zo seba odháňa človeka od Boha, resp. od tej falošnej predstavy.
Druhé nebezpečenstvo je v tom, že takáto predstava zbavuje človeka svojej vlastnej zodpovednosti za svoje skutky.
A práve výzva k vlastnej zodpovednosti za svoje skutky je posolstvo dnešného evanjelia k nám aj dnes.
Nedostatok odvahy pozrieť sa pravde rovno do očí, čí už zo strachu, alebo zo zbabelosti, privádza nešťastie na človeka.
Treba sa nám aj z tejto strany pozrieť na problém utrpenia nevinných ľudí, lebo každá naša vlastná neochota, uznať aj svoje chyby, omyly a hriechy prispieva k neradostnej situácii, ktorú prežívame aj ako naše spoločné ohrozenie.

To čím môžeme toto riziko zmenšiť sa volá pokánie!
Pokánie ako aktivita na odstránenie všetkých prekážok, aby sme mohli prinášať dobré ovocie svojho života, aby sme vedeli naplniť svoj život tak, že budeme vedieť byť aj darom pre iných.
Kto to nedokáže, nič nevyhrá, ba riskuje že o všetko príde,
biblia tomu hovorí, že zahynie. Amen.


2. pôstna nedeľa

(17.3.2019)

Túžba po poznaní je vložená do každého človeka. Prečo vlastne chceme poznať a poznávať vždy nové a nové veci ?
Myslím, že za každou túžbou po poznaní je ukrytá túžba po istote. Žiť v neistote vyžaduje veľa síl, pretože nesie so sebou riziko omylu.

Dnes sme si prečítali správu evanjelia podľa Lukáša o Premenení Pána Ježiša na vrchu Tábor. Táto udalosť v Lukášovom evanjeliu stojí v strede výpovedí o Ježišovi.
Čím už prvých kresťanov upútala táto udalosť? Je dôležité pri premýšľaní o tejto udalosti si uvedomiť, komu písal evanjelista Marek tieto slová, ako svoje svedectvo o Ježišovi.

Písal ho v prvom rade kresťanom pochádzajúcim zo židovského národa. Kresťania so židovskou výchovou dobre vedeli kto to bol Mojžiš a kto to bol Eliáš.
Mojžiša si tradovali ako muža Božieho. Muža, s ktorým bol neodškriepiteľne Boh a cez ktorého židovský národ dostával božie požehnanie. Držať sa Mojžiša bolo predpokladom úspechu.
Eliáš bol zasa ten, ktorého si uctievali ako druhého záchrancu národa. Vtedy, keď sa začalo viesť národu dobre, keď už žil národ v zasnúbenej zemi, keď už žili z ovocia Božieho požehnania, vtedy, keď celý národ sa dal zviesť na ľahší spôsob života okolitých pohanských národov, vtedy, keď už Eliáš nevládal uniesť bolesť z tohto poblúdenia postavil sa proti vôli všetkých s Božou pomocou za ich dobro.
Pri tomto zápase bezmocného sa národ presvedčil, že je s ním naozaj sám Boh.
Ten Boh, ktorý ich predkov Mojžišovou rukou vyviedol z Egypta. A pre židokresťanov vidieť Ježiša v spoločnosti Mojžiša a Eliáša bolo i pre apoštolov potvrdením, že Ježiš je Mesiáš, a to aj napriek tomu, že aj jeho život bol spojený s utrpením a potupou.

Skôr, než prijali Ježiša za Mesiáša pre vlastné porozumenie prijímajú ho na základe svedectva tých najväčších autorít, na základe Mojžiša, Eliáša.

Ale to nebolo konečné štádium poznania. Ale čosi podobné sa deje aj v našom ľudskom živote. Aj my poznávame najskôr na základe autority, rodičov, vychovávateľov. A potom príde čas, keď sa aj sami presvedčíme, aj sami skúsime, že rodičia mali pravdu.
A potom už môžeme žiť z pravdy nie na základe autority, ale na základe vlastnej skúsenosti ku ktorej nás ich svedectvo priviedlo.
Čosi podobné zažívame pri dospievaní. Najskôr poslúchame rodičov pre ich prirodzenú autoritu a dosahujeme potrebné dobrá, ale z dôvodu ich vôle a to tak nemôže zostať až do smrti, lebo by sme do smrti zostali deťmi.
Príde čas, keď začneme dospievať a to si žiada konať z vlastnej vôle, teda nie preto, že mi to niekto prikazuje, ale preto, že som pochopil dobro, o ktoré ide a to je aj dôvodom môjho rozhodovania a nie vôľa iných.

Skúsme si aj my z podnetu dnešného svedectva evanjelia dať do súvisu poznanie z autority a poznanie z vlastnej skúsenosti, lebo len poznanie ako vlastná skúsenosť je silou, ktorá nám dá vydržať aj vtedy, keď už všetko ostatné ľudské zlyhá.


1. pôstna nedeľa

(10.3.2019)

Človek, aby bol človekom musí byť predovšetkým slobodný. Až tak slobodný, aby mohol byť verný svojmu dobrému Ja a tak mohol plniť svoje poslanie.
Pokánie – vedomé oslobodzovanie od toho, čo nám bráni byť slobodným pre svoje DOBRÉ JA!

Pokánie je v Kristovom nie je pre pokánie, ako nejaký cieľ, ako to bolo zdá sa u Jána Krstiteľa. U Ježiša pokánie je cesta k vnútornej slobode, k nezávislosti na všetkom, na čom sa len dá, aby bol pripravený pre Božie kráľovstvo, žiť jeho hodnoty. Slobodný – a správne postiaci sa človek, Nerobí všetko, čo môže, ale silou Božieho kráľovstva vo svojom srdci, vie rozpoznať, čo má aj úprimne chcieť. Nekoná, čo musí, ale čo chce.

Je nebezpečné zameniť si prostriedok a cieľ. Ak sa prostriedok stane cieľom, potom sa už na cieľ nedovidí.

Ježiš nám aj v tomto ukazuje cestu. Keď ho dokážeme vnímať ako slovo, ktorým nás Boh oslovuje, tak aj nám bude ľahšie touto cestou vykročiť. Boh dáva človeku schopnosti, rady, nadanie, aby dosiahol svoj cieľ. A tak sa stáva aj dosiahnutie cieľa dielom človeka, keď do jeho dosiahnutia dá všetky svoje schopnosti. Božia ponuka je i pozvaním. Diabol ponúka dosiahnutie cieľa hneď a takmer bez námahy, stačí naozaj len málo, napr. len sa klaňať a ostatné potom príde akoby samo.
A to je lož, to je pokušenie.
Nikto z nás nie je uchránený od takéhoto pokušenia – dosiahnuť svoj cieľ i dobrý čím ľahšie a čím skôr.
Ježiš v udalosti pokúšania na púšti odmieta takéto riešenie – Božím mimoriadnym zásahom to všetko vyriešiť. Kameň a chleby, potvrdenie svojej totožnosti… .
Aj ťažkosti, aj prekážky nemusia byť vždy proti nám, aj oni môžu byť aj na našej strane, ako boli na Kristovej.


Popolcová streda

(6.3.2019)

Spravodlivosť, ako ju rozumie Ježiš, vychádza zo starosti nájsť a hľadať neustále správny vzťah k Bohu a blížnym. V dnešnom evanjeliu nám pripomína tri osvedčené cesty na dosiahnutie tohto cieľa.
Almužna, modlitba a pôst.
Almužna v nás posilňuje lásku k blížnym a zmenšuje naše sklony k sebectvu.
Pôst – v nás upevňuje nádej, že môžeme viacej dostať, ako sme si schopní sami dať.
Modlitba – pozdvihuje našu myseľ k Bohu a pomáha nám vidieť aj každodenné udalosti s nadhľadom.
Ale tieto tri ľudské aktivity nefungujú automaticky. Oni predpokladajú úprimnosť človeka. Predpokladajú nepozerať v prvom rade na svoj prospech , na svoje výhody.


8.nedeľa cez rok

(3.3.2019)

Nie je vždy ľahké rozpoznať dobré od zlého. Je ťažké rozpoznať chyby svoje vlastné a chyby svojich blížnych.
Toto poznanie nechať len tak sa tiež nevypláca.
Preto Ježiš pripomínal svojim učeníkom, aby nepodceňovali tieto riziká.
Niektoré slová a príklady prinášajú pokoj, porozumenie, viacej lásky a zasa iné slová a skutky viacej nepokoja, nedorozumenia ba i nenávisť. Iste ani jedno ani druhé nie je náhoda. Jedno i druhé vychádza z ľudského srdca, v ktorom sú uložené dôvody môjho slova i skutku.
Preto úprimnosť je aj možnosť zistiť prečo som práve tak hovoril a prečo som práve tak konal, ako som konal.
A keď to nevieme zistiť hneď, aké sú moje slová , aké sú moje skutky Tak si spomeňme na Ježišove slová o strome a o ovocí.
Každé naše slovo, každý čin prináša nejaké ovocie. Ovocím, ako dôsledkom nášho života je podoba nášho života, naše záujmy, naši priatelia i nepriatelia, a hlavne naše deti.
Najmä v škole učiteľ podľa správania detí hneď vie ako to doma u nich vyzerá. Tak ako my všetci aj deti sú aj produktom svojho rodinného prostredia a spolu s nami aj produktom spoločenskej situácie, v ktorej žijeme a ktorá na nás vplýva , v dobrom i v zlom.
Preto sa oplatí, zamýšľať sa nad koreňmi dobra i zla, nad našimi slovami i skutkami, lebo klamať sa, to sa už veľa ráz ukázalo, že sa konečnom dôsledku neoplatí.


7. nedeľa cez rok

(24.2.2019)

Problém zla sa tiahne celými ľudskými dejinami. A v každej kultúre nachádzame snahy tento problém riešiť.
Zasahujú nás aj prírodné katastrofy nad ktorými nemáme moc, ale najviac zla narobil a robí človek.
V Ježišovej dobe, i pred ňou ale i po nej uverili ľudia, že sa dá bojovať proti zlu zlom. Dnes už vieme, takto to ďalej nejde. Vzájomným zastrašovaním rastie riziko, že sa všetci zničíme. Rovnako v malom i veľkom.
Dnešný text evanjelia aj v takejto vážnej prináša možné riešenie. Zastaviť zlo dobrom. Porušením spravodlivosti dobrom, ktoré si nezaslúžime.
Sme odkázaní jeden na druhého. Každý svojim myslením, slovom, konaním tvoríme prostredie v ktorom žijeme a z ktorého žijeme. Žiadne dobro ale ani zlo nezostáva izolované. Túžba po živote nás podnecuje vyhýbať sa zlu a aj proti nemu niečo robiť.


6. nedeľa cez rok

(17.2.2019)

Ježiš prichádza z vrchu, kde sa modlil. Výsledok jeho modlitby je voľba 12 apoštolov, z ktorých si chcel urobiť užší kruh učeníkov, spolupracovníkov. Ježiš znova ide späť do samoty, aby bol potom pripravený na stretnutie s ľuďmi. Že za nim prichádzajú ľudia aj z ďalekého okolia, to nasvedčuje, s akým veľkým očakávaním prichádzajú za nim.
Ježiš reaguje najskôr na viditeľnú núdzu. Energia, ktorá z neho vychádzala, uzdravovala telo.
Pre Ježiša je modlitba, podobne ako pre iných ľudí, prameň sily k životu. V čase pohrúženia sa objasňujú sa pocity, triedia myšlienky, rastie vnútorná sloboda a sebavedomie.
Rozhodnosť, s akou Ježiš vystupuje, ukazuje, že nie je závislý od súhlasu, alebo chváli poslucháčov. Preto môže povedať aj nepríjemné pravdy.
Na prvom mieste má slovo povzbudenia pre tých, ktorí ho najviac potrebujú. To zneje podobne, ako u Izaiáša, kde hovorí o dobrej správe pre chudobných/protetický text, ktorý tiež Ježiš čítal v synagóge v Nazarete.

Prvé blahoslavenstvo nie je predpoveď budúcnosti, ale konštatovanie prítomnej skutočnosti.
Chudobným patrí Božie kráľovstvo.
Práve chudobní sú veľkodušnejšie pripravení podeliť sa s inými. Pretože sa nemusia pevne držať majetku, bývajú otvorenejší na ľudské stretnutia, v ktorých je cítiť Božiu lásku.

Hladným a plačúcim Ježiš pripomína možnosť zmeny ich situácie. Veď skúsenosti zlyhania, zážitky zriekania, straty môžu človeka priviesť k väčšej zrelosti a trpezlivosti.

Aj nepriateľstvo, nenávisť, ktorá vznikne z našej vernosti pravde, môže ako bolestná cesta viesť k väčšej ľudskosti.

Naproti Blahoslavenstvám stavá Ježiš Beda.

Kto si sľubuje šťastie od materiálnych hodnôt, ten je v nebezpečenstve ohroziť si svoj vzťah k ľuďom. Pre tých, ktorí už nič neočakávajú, príde čas trpkej samoty. Tí, ktorí problémy a konflikty potláčajú, sú od nich neustále ohrozovaní.

Ježiš ukazuje ľuďom šance i nebezpečenstvá, pretože mu na nich záleží nehovorí len to, čo si želajú počuť. Vníma aj seba aj svoje poslanie – kriticky rozlišovať…. Čo ľudskú perspektívu otvára a čo ju zatvára..
Zo správneho vzťahu k Bohu rastie vnútorná a potom ako jej ovocie i vonkajšia sloboda, ktorá umožňuje isť v ústrety aj k iným ľuďom aj s výzvami.

Ježiša nasledovať znamená v týchto súvislostiach pre nás kresťanov: Dvíhať tých, ktorí pre vnútorné alebo vonkajšie životné situácie sú ponížení a ktorých sebaúctu treba znova rozvinúť. Ale to znamená tiež: Kritické hlasy cirkvi a v cirkvi stále pozorne počúvať.

Príbeh: V čase môjho pobytu v Turecku, kde som viedla Biblickú školu, som často zažila, že práve chudobní ľudia, ktorí mali málo, sa s mami skôr podelili o chlieb, syr, jogurt, a olivy, alebo o bývanie, čí nocľah. A ja mám teraz strach, že my v bohatých industrializovaných krajinách sa budeme pevne držať svojho blahobytu, až nás prevalcuje. /Schätze im biblischen Acker/Lesejahr C /s.39-41/.


5. nedeľa cez rok

(10.2.2019)

To, čo ovplyvňuje a určuje náš život v existenčnej miere je darom.
Devalvácia slova, strach spoľahnúť sa na slovo, lebo bolo zneužité i dôvera vložená do slova – to je síce lákavé , ale rovnako i nebezpečné.
Lebo bez spoľahnutia na slovo človek nemôže byť obdarovaný tým najcennejším. Dar sa i preto stáva darom, že je v ňom prítomná dôvera v slovo.
Dnes sa mi vidí, že dôverovať v slovo je pre nás ťažšie a ťažšie.
Slovo, naše ľudské slovo, čím ďalej, tým viac stráca na cene. A prečo je tento trend nebezpečnejší, ako sa na prvý pohľad zdá? Pokúsme si pohľadať odpoveď na túto otázku v texte dnešného evanjelia.
Apoštoli už veľa počuli o Ježišovi aj čo to od neho samého.
Už ich priťahoval, radi ho počúvali, ale v ich srdci to základné, existenčné rozhodnutie zatiaľ nepadlo. Ešte nezanechali svoje siete. Udalosť zázračného rybolovu porozumeli lepšie ako mi, už i preto, že boli rybármi. Že dobre vedeli, kedy treba chytať ryby, kedy je najväčšia šanca na úspech. Vedeli, že v noci, keď je voda chladnejšia, keď ryby plávajú pri hladine a nie cez deň, keď je horúco aj vo vode, a ryby plávajú pri dne a vtedy sieť nepomôže.

Ale nestal by sa tento zázrak i jeho ovocie, keby nebolo Petrovej dôvery v Ježišovo slovo.
Príklad Šimona -Petra, jeho dôvera v Ježišovo slovo mu umožnila zažiť to, čo ešte nezažil, čo i správne pochopil i ako udalosť, ktorá sa nestala z moci človeka, ale z moci Božej.
Veď kto to kedy videl chytať s úspechom ryby cez horúci deň, keď sa ani v noci nedá nič chytiť.
A tom je nebezpečenstvo aj pre nás alebo i šanca. Dôvera v slovo, ktoré si navzájom povieme, v nás buduje aj predpoklady dôverovať v Ježišovo slovo. Bez tejto dôvery sa nemôže narodiť ani v našich životoch to najkrajšie, a bez dôvery v Ježišovo slovo sa nemôže narodiť to pekné ľudské, ale ani to Božie.
A zdá sa aj z dnešného evanjeliového príbehu, že to aj na nás záleží. A to o to viac, že ide viac o ľudí, ako o ryby….


4. nedeľa cez rok

(4.2.2019)

Ježiš v Nazarete našiel takých, ktorí ho nemohli prijať lebo mali veľa predsudkov, falošných predstáv o Mesiášovi a tie ich zneschopňovali ho správne vidieť a rozumieť.
Iní zasa keď aj trocha porozumeli, nemali odvahu ho prijať, lebo to by zmenilo ich život.
Ježišovo slovo len to prináša nádej – spásu, ktoré je prijaté a prijaté je to, ktoré je i uskutočnené, ktoré je premieňané na konkrétnu podobu v praktickom živote a ktoré premieňa aj náš všedný, každodenný život.
Ježišovo slovo sa nedá porozumieť len ako teória, ani len nie dokonca ako pekná teória.
Podobne ako napr. zážitok a hodnotenie plávania. Ten, kto stojí na brehu a sa pozerá a dokonca aj dobre i pozorne, aj keď má preštudované všetky dostupné pravidlá a odborné štúdie o plávaní, ten nezažije, nepochopí, čo prežíva človek plávajúci, čo plávanie pre neho znamená.
Teda žiť ako kresťan vyžaduje i poznanie i odvahu.
Poznanie, čo všetko mi bráni správne vidieť. Odvahu nato, aby sme sa nebáli aj to staré, na ktoré sme sa doteraz spoliehali, prehodnotiť a to potrebné nové zasa aj prijať aj keď na začiatku celkom nevieme, čo nám to všetko prinesie – a toto je priestor pre našu osobnú vieru.
A bez viery to naozaj nejde.
Bez viery, ktorá sa nám rodí v prítomnosti a otvára nám budúcnosť.


3. nedeľa v období cez rok

(27.1.2019)

Ohlásiť Milostivý rok znamenalo už Izraelitov návrat k pôvodnej spravodlivosti.
Otrok sa mohol vrátiť domov k rodine, predaná , založená vec k svojmu pôvodnému majiteľovi, boli odpustené dlhy…

Touto citáciou Izaiáša ohlasuje Ježiš svoje Mesiášske poslanie. Usporiadať tak veci, vytvoriť také podmienky, aby všetky mali znova rovnaké možnosti znova začať. Aby sa napravilo, čo sa vinou zlyhania človeka pokazilo. Tento milostivý rok bol každých 50 rokov.
Bol to nový začiatok. Nový začiatok, je vždy nová šanca. A to nie je veru málo. Toto bola skúsenosť Ježišových súčasníkov v sociálnej oblasti. A túto skúsenosť využíva na to, aby im pomohol pochopiť, že aj keď je jeden z nich, že je iný ako si doteraz mysleli. Z iných svedectiev evanjelií, vieme, že nakoniec doma, v Nazarete dobre nepochodil. Ani nemohol, keď oni nepochopili, čo hovorí. A na tom pochopení záleží aj dnes. Veď nič neprijímame ako súčasť svojho života, čo sme nepochopili. A s Ježišovým slovom je to aj trocha ťažšie, ako inými ponukami, napr. so športom, čí s inou zábavou, alebo iným životným štýlom. Ježišovo slovo sa ukáže ako sila až vtedy, keď sa s ním človek bytostne stotožní. Teda, nie len tak nejako sviatočne.
A to, čo Ježiš zažil v Nazarete vtedy, to sa opakuje cez celé naše kresťanské dejiny.
Ježiš je prijímaný, ale rovnako i odmietaný.
Prijímaný tými, ktorí porozumeli, odmietaný tými, ktorí nerozumia.
Nechcem strašiť, ale ani my nemáme vyhraté. Žijeme v zložitej dobe. Toľko všelijakých ponúk a lacných riešení tu na svete ešte nebolo.
Preto je dôležité si postaviť otázku, kto sme a čo chceme, na čom nám bytostne záleží. Za čo bý sme aj zomreli! Aký je náš životný program?
A k tomu nám môže pomôcť naša úprimná snaha chcieť porozumieť o čom to Ježiš vlastne hovoril, čo mu to vlastne bolo také dôležité, že sa dal zato aj ukrižovať. Keď to pochopíme a sa s tým budeme vedieť aj stotožniť, tak nájdeme aj riešenia pre svoje problémy, ktoré nás tlačia aj tam, kde nechceme.


2. nedeľa cez rok

(20.1.2019)

Ako začínajúce svetlo je predzvesťou nového dňa, a mnohých tušených i netušených možností, nádejí i sklamaní, tak môžeme vnímať aj začiatok Ježišovej verejnej činnosti. Ako začiatok, po ktorom sa môže všeličo stať. Ale aj nemusí. To záleží od nášho postoja, od našej aktivity, od našich predstáv a túžob.
Chceme všetko len naplánované, len isté, nijaké prekvapenie. Myslím si, že k životu potrebujeme oboje, aj istotu, aj prekvapenie.
Žiť v Ježišovom duchu, dáva oboje.
Pomáha nám pochopiť, čo je dobré, čo je spravodlivé, čo je moja úloha – tá celoživotná – veľká, i tá malá – každodenná.
Ale rovnako, ak sme všetko urobili, čo sme mali urobiť, potom sa môžeme dožiť aj prekvapenia, aj toho, čo sme vôbec nečakali, niečoho, na čo sme vôbec nespoliehali – a práve aj táto skúsenosť je skúsenosť Božej moci aj v našom osobnom živote.
Aj na svadbe v Káne Galilejskej zažili čosi podobné. pripravili si svadbu, urobili všetko čo sa patrí, a predsa to celkom nevyšlo. Nedostatok vína na svadbe je veľká mrzutosť. A práve vďaka tejto veľmi nepríjemnej situácii zažili na svadbe prekvapenie, s akým nikto nerátal, také, že ovplyvnilo ďalší život prítomných ľudí.

Len potom môžeme očakávať skúsenosť prekvapenia Božou mocou, keď najskôr urobíme všetko, čo je v našej moci, všetko, čo sme mali urobiť podľa Božích darov, ktoré sme dostali.


Nedeľa krstu Pánovho.

(14.1.2019)

Udalosť pri rieke Jordán bola medzníkom v Ježišovom živote.
Do svojich tridsiatich rokov žil jednoduchým a celkom nenápadným životom v Nazarete. Navonok sa ničím neodlišoval od svojich rovesníkov.
To, kto vlastne bol, bolo i v jeho prostredí ostatným neznáme, skryté. Preto ho nazývame skryté obdobie jeho života. A tiež nebola to náhoda, že práve ako 30 ročný ide aj on k Jordánu.
Podľa vtedajších zvyklostí muž, ktorý chcel vážne prehovoriť na verejnosti, musel mať aspoň 30 rokov.
Jordán mal svoje brody a tam sa zdržovalo neustále veľa ľudí prichádzajúci zo všetkých strán okolitého sveta.
Bolo to i miesto oddychu po namáhavej ceste i miesto informácií.
K brodom sa informácie prinášali a od nich sa aj šírili putujúcimi obchodníkmi ďalej.
Preto brody boli najvhodnejšie miesto, odkiaľ sa nové udalosti rýchlo mohli rozšíriť do okolitého sveta.
A správu o Kristovom verejnom vystúpení, o jeho zhromažďovaní si učeníkov, správu, že sám Boh garantuje jeho slovo, to bolo treba čím skôr roznieť po okolí, priniesť k ľuďom pre ktorých prišiel a rozhodol sa splniť svoje poslanie, pre ktoré sa narodil.
Predstavy o Mesiášovi boli pre dlhé čakanie na neho rôzne, ale boli všetky poplatné dobovej predstave o veľkosti.
A Ježiš nezapadal do týchto predstáv, preto Jánovo svedectvo bolo veľkou pomocou pri prijímaní Ježiša ako Mesiáša pre ľudí, ktorí jeho príchod čakali.
A rovnako aj pre nás dnes.
Pre nás, ktorí nie sme spokojní ako to s nami i okolo nás je a nestrácame nádej, že to môže byť lepšie.


Nedeľa Zjavenia Pána

(6.1.2019)

K obrazu jasličiek s Máriou, Jozefom a pastiermi nám dnešná liturgia pridáva ešte postavy troch mudrcov – troch učencov.
Toto nám pripomína, že Ježišovo narodenie je určené pre všetkých ľudí, bez rozdielu spoločenského postavenia, bez rozdielu vzdelania, čí národnostného pôvodu.
Ježiš sa v skúsenosti tohoto obrazu ukazuje ako možná sila, potrebná na prekonávanie rozdielov a protikladov.
Avšak táto sila sa ukazuje ako sila len tam, kde je túžba po nej, a tam kde sa k tej túžbe aj pridá ochota urobiť všetko, čo je potrebné aj s odvahou prekonávať aj prípadné prekážky a ťažkosti.
Cesty sú rôzne, dokonca každý by si mal hľadať tú svoju vlastnú.
Poznávacím znakom správnej cesty – tej mojej aj tej tvojej je práve to, že sa k sebe približujú, že nás pomaly a iste privádzajú k jednému cieľu, že práve skrze kráčanie tou svojou vlastnou cestou sa stávame jeden druhému bližší, a že čím ďalej tým viacej si navzájom rozumieme.
Či nás navzájom náš vlastný život vo viere vzďaľuje, alebo približuje, to je i test našej viery.
Nebojme sa byť hľadajúcimi ľuďmi, veď len hľadajúci má šancu premeniť svoj nepokoj na radosť.


Nový rok

(1.1.2019)

Stojíme na prahu Nového roka. Vydávame sa na cestu dňami, týždňami, mesiacmi.
Ako každý začiatok, aj tento nám pomáha otvárať , aktualizovať zmysel pre budúcnosť.
A aj ona nám patrí, aj ona je Božím darom pre nás, aj keď nie je celkom v našej moci.
Včera, najmä večer sme sa viacej zamýšľali nad minulosťou, nad tým čo bolo, dnes skôr nad tým čo bude – aj s otázkou – – čí to tak bude, ako snívame a akým spôsobom by sa to tak aj mohlo uskutočniť.
A človeka, ktorý sa zamýšľa aj nad svojou budúcnosťou, označuje sv. Písmo za človeka múdreho.
A aj podľa našej ľudovej múdrosti aj minulosť nám môže pomáhať byť múdry. Lebo múdry je aj ten, ktorý si vie zobrať poučenie nielen z chýb svojich, ale aj z chýb a omylov iných.
Je síce pravda, že čo sa stalo sa už neodstane a čo bude to veru nevieme, predsa však nie sme celkom nemohúci.
Pretože, mnohé javy a udalosti v našom živote, sú len preto možné a že vôbec sú nejaké – dobré čí zlé -, že sme sa už predtým nejako rozhodli. Bez predchádzajúceho rozhodnutia, by naozaj mnoho vecí vôbec nebolo. Mnoho udalostí by vôbec nebolo možných a vôbec by sa ani nestali.
Teda, čí sa vôbec niečo stane, alebo nie – – to je podmienené aj našim vlastným rozhodnutím urobeným už dnes.
Budúcnosť je takto viac v našich rukách, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

S nádejou sa pozerať do budúcnosti sa volá jednoducho optimizmus.
Ale na čom stojí náš kresťanský optimizmus?
Na našom vlastnom rozhodovaní v duchu viery, lebo vlastným rozhodovaním ktorým vytvárame charakter našej budúcnosti a keď chceme byť s ňou spokojný, tak potom tie naše rozhodovania by mali byť správne.
No a práve to sa ukazuje ako to najťažšie – správne sa rozhodnúť.
No a v tomto najťažšom my kresťania nie sme odkázaní len na seba, len na svoje ľudské sily. Božia múdrosť nám je dostupná v Ježišovom slove a ona sa potom môže stať našou silou.
Ak v sile jeho pravdy a v sile našej úprimnosti budeme každý deň robiť svoje rozhodnutia,
tie malé i tie veľké – tak sa vždy isto rozhodneme správne,
a to nie len pre prítomnosť,
ale rovnako i pre budúcnosť.
Dnes na Nový rok, keď stojíme na jeho prahu, si skúsme uvedomiť aj svoju vlastnú z o d p o v e d n o s ť .
To znamená, nie ľahkomyseľne položiť svoj život do rúk iných.
Lebo je prinajmenšom smiešne a aj nezodpovedné nadávať a lamentovať na zlo okolo nás, ak na jeho odstránení sme neurobili všetko čo bolo v našich silách!
Lebo kritizovaním, nadávaním a pritom nič nerobením sa problémy neriešia, ba naopak viacej sa len prehlbujú.

Dobrý začiatok, polovica úspechu. Začať Nový rok v kostole, v spoločenstve s ostatnými bratmi a sestrami vo viere – to je naozaj dobrý začiatok, ale len začiatok, hoci aj úspešný to ešte nestačí . To ostatné to na nás ešte čaká.
Pokúsme sa pri tejto sv. omši urobiť rozhodnutie robiť celý rok, všetko čo na nás čaká , vždy v mene Božom.
V sile Božej múdrosti a v sile našej odvahy a zodpovednosti a potom aj plynutie času bude na našej strane – aj ten čas, ktorý nám skracuje život, oberá nás o životnú silu, o nové i staré možnosti, ak sa dokážeme naň pozerať očami veriaceho človeka, – bude aj on – neúprosne plynúci čas hrať aj pre nás.


Vianoce

(24.12.2018)

 Vianoce sú sviatky, ktoré  nám všetkým  najviac zo všetkých sviatkov  prirástli k srdcu.

Až tak veľmi, že ani sa  ich nepokúšame ignorovať, alebo si ich len tak jednoducho nevšimnúť.

Sú to naozaj mocné sviatky. Svojim obsahom tak mocné, že ešte aj tí, pre ktorých nie je zaujímavý ich pôvodný obsah, sa ich sláveniu nevyhýbajú. Ale čo je tým pôvodným obsahom Vianoc, ktoré sa s dvetisíc ročnou tradíciou dostali až k nám  a dnes a tu?

Ono to všetko začalo celkom nenápadne. Dokonca aj v takmer zabudnutej rímskej provincii.

Ďaleko od hluku sveta, v tichu noci, sa narodil Ježiš.

Očami vtedajšieho sveta sa narodil

ako nový poddaný rímskeho cisára, práve v tej dobe keď cisár potreboval vedieť koľko to vlastne má daňových poplatníkov.

Ale meno Ježiš z Nazareta, syn Márie a Jozefa na daňovej listine veľa neznamenalo.

Ani prísne rímske daňové úrady od rodiny, ktorá žije z ruky do úst, veľa nemohli žiadať.

A predsa tento tak málo znamenajúci  podľa noriem vtedajšieho sveta, predsa v našich ľudských dejinách znamenal tak nepredstaviteľne veľa.

Už tí prví, Jeho súčasníci, ktorí porozumeli, vyjadrili svoje porozumenie Jeho významu pre nich samých.

Porozumeli ho

  • – ako svetlo v noci,
  • – ako cesta pre blúdiaceho,
  • – ako prichádzajúca záchrana pre takmer už stratených.

Dnešný sviatok  – je pripomienkou Kristovho narodenia, toho historického, toho tam vtedy v Betleheme. Je potrebné  aj takto celkom jednoducho sa vrátiť späť o 2018 rokov !

I keď je to treba, predsa len pri tejto spomienke zostať, to by ešte nebolo všetko, čo patrí k našej oslave i k dnešnému sviatku.

Ježišovo historické narodenie prežívala i odovzdávala  kresťanská tradícia aj ako jeden  veľký predpoklad. Ako veľký predpoklad MOŹNOSTI Jeho narodenia v ľudských srdciach.

A cez jeho narodenie v našich srdciach – ide aj o Jeho narodenie

v našich rodinách,

v našich medziľudských vzťahoch.

To, že Vianoce, ako sviatky Kristovho narodenia slávia kresťania už vyše 2000 rokov, svedčí o tom,

že tajomstvo Betlehemskej noci sa opakovalo už nespočetne veľa krát.

Svedčí o tom, že to, prečo Ježiš prichádza na tento náš svet, že to ešte v srdciach ľudí žije.

O  tom, že Ježiš sa v Betleheme ani pre nás nenarodil zbytočne svedčí  i to, že sme sa tu aj  dnes dokázali stretnúť.

Je toto naše dnešné sviatočné stretnutie pri oslave jeho narodenia príležitosťou posilniť si svoj vzťah k nemu a k všetkému tomu, čo nám Jeho narodenie prináša :

  • veď aj nám všetkým sa neraz nedostáva síl kráčať cestou života,
  • veď aj nám nie raz chýba potrebné svetlo života pre správne rozhodnutie, vtedy keď sa cítime ako vo tme.
  • veď aj nám nie raz chýba odvaha mať rád, aj keď tí druhí sú k nám zlí.

4. adventná nedeľa

(23.12.2018)

Celá dnešná liturgia sa pokúša vystupňovať naše očakávanie sviatkov narodenia Ježiša. A nepochybne sa pokúša upriamiť našu pozornosť na obsah Vianoc. Opisom udalostí, ktoré bezprostredne predchádzali Ježišovmu narodeniu.
Opisuje Máriinu návštevu u Alžbety. Podeliť sa so svojou radosťou. Tak, ako nerozdelená bolesť môže človeku ublížiť, tak isto nie menej môže zadusiť človeka nerozdelená radosť.
Deliť sa s radosťou spôsobuje dvoje. Zväčšuje vlastnú radosť a obohacuje obdarováva iného. Delená duchovná hodnota sa nezmenšuje, ale narastá, preto je to aj možné.
A blížiace sa vianočné sviatky sú príležitosťou aj pre nás. Tento druh radosti, radosti z obdarovania, sa stal aj súčasťou našej adventnej, predvianočnej prípravy.
Ale takto sa vedieť tešiť, z daru darovaného i prijímaného, to zasa nie je také jednoduché. Aj tomu sa nám treba učiť. A my kresťania to predsa len máme oveľa ľahšie. Nám sa to dá ľahšie naučiť, pretože, Vianoce už vieme prežívať v súvislosti s Ježišovím narodením, a Ježišovo narodenie, podľa svedectva Biblie ja darom Boha človeku.
Teda na princípe daru sa to začalo a na tom istom princípe daru to funguje ďalej.
A funguje to všade tam, kde sa to ľudia naučia, kde na to majú odvahu.

Dnes zvlášť si to nám treba uvedomiť, keď aj na nás dolieha neustále pokušenie, to rozhodujúce si skôr, bez rizika záväzku kúpiť a mať pokoj. Božie gesto darovania, prejavené v dare Ježiša pre nás môže byť inšpiráciou.


3. nedeľa adventná.
/malé sa stáva veľkým /

(16.12.2018)

Všeobecné očakávanie Mesiáša bolo v tom čase umocnené skúsenosťou skepticizmu. U Židovského národa takáto skúsenosť bola sprevádzaná tradovanou skúsenosťou Božieho prísľubu.
Ján Krstiteľ odpovedal svojim súčasníkom na ich otázku, spojenú s úzkosťou i obavou : „Čo máme vlastne robiť?“, aby Mesiáša neminuli.
Jeho odpoveď je vlastne veľkým prekvapením. Ján nehovorí o žiadnych špecifických úkonoch.
Na samom počiatku chápania Božích vecí, stojí požiadavka: Dobre, najlepšie ako vieš rob tú svoju aj tú najvšednejšiu povinnosť.
To Ján ukázal ako prvý krok, ako nutnú požiadavku porozumenia prichádzajúceho Mesiáša.
A na tejto požiadavke sa dodnes v podstate nič nezmenilo. Je to málo či veľa? Nie je to tak trocha aj sklamaním, že Boh nežiada od nás viac? Na čo by sme mohli byť viacej hrdý, ako na svoj mimoriadny výkon, s väčšou istotou na nárok na odmenu, po ktorej jednak túžime a rovnako ju aj potrebujeme.

Je to rovnako jednoduché i náročné. Je to rovnako náš výkon ale i Boží dar. Z všednosti z Božieho daru sa stáva nevšednosť, z obyčajného neobyčajnosť, z časného večnosť, z prítomného budúcnosť, z bezmocnosti sila. Tak sa to stalo Ježišovi, a tak sa to môže stať aj nám.


2. Adventná nedeľa

(9.12.2018)

– porozumieť a prijať. Dnešnú nedeľu vstupuje za nášho sprievodcu cez adventné obdobie k Vianociam zaujímavá postava Jána Krstiteľa. Je to naozaj zvláštna postava, ktorá vyvolala veľa pozornosti i umelcov i biblistov. Jednou nohou stojí v Starom zákone a druhou v Novom Zákone. Hovorí národu o predpokladoch schopnosti rozumieť Ježiša z Nazareta, ale i o predpoklade vedieť ho prijať za Mesiáša. Teda za takého, ktorý vie voľačo podstatné, voľačo dôležité k môjmu životu čo povedať. A tie predpoklady platia i dnes. A preto je Ján krstiteľ hoden povšimnutia aj pre nás. Veď aj svoje povolanie, a dokonca aj svoje hobby, môžeme realizovať a dokonca aj z neho žiť, môžeme len po splnení určitých predpokladov. A toto platí aj v tom, pre náš život najdôležitejšom, v našej základnej životnej orientácii, pri výbere vlastnej životnej cesty, jednej z mnohých. Veď hovoriť lakomcovi o láske k blížnemu, hovoriť, že blaženejšie je dávať ako prijímať , je naozaj celkom zbytočné.

1 / Dnes je príležitosť zamyslieť sa nad vlastnými predpokladmi správne vidieť Ježiša,

2 / ale i nad tým, ako by sme my mohli byť nápomocný, pre iných v tomto probléme. Veď to znie až neuveriteľne , ako málo ľudia vedia o tejto možnosti.

Veď koľko ľudí vôbec o tom počulo, o tom vie, že ak už dorástli do zodpovednosti za vlastný život, -že Kristus im niečo vážne do toho môže povedať, -že nie sú a nemusia byť odkázaný len na seba samých, len na neistotu dôvery v svojom vzťahu k iným ľuďom, že nemusia byť odkázaný len na ľudskú múdrosť.

A kto im o tom má niečo povedať, ak im o tom nepovieme my, ktorý sme už toľko toho pekného vďaka našej úprimnej snahe života podľa Kristovho slova zažili. I keď aj iní veľa toho narobia, dobrého čí zlého, keď aj veľa záleží na tých iných, dnes nás evanjelium upozorňuje, že záleží aj na nás, že aj my toho môžeme urobiť veľa dobrého i zlého, že aj my môžeme byť pomocníkmi sami sebe a nie len to, ale aj iným. A že sami sebe práve tak, že aj iným….. A tak dnešné evanjelium s postavou Jána Krstiteľa je výzva chcieť porozumieť, aby sme mohli prijať a všetko preto , aby sme mohli z Ježišovho slova aj žiť a tak znova vytvárať nové predpoklady pre seba i iných. Byť dobrým kresťanom, predpokladá byť aj dobrým človekom. Dobrý človek, nemá ďaleko od toho, byť otvorený pre Ježišovo slovo ako slovo života. Advent je i príležitosť zobrať vážne nielen iných, ale i seba samého, svoju vlastnú ľudskosť. Vážne zobrať aj svoje možnosti.


1. Adventná nedeľa

(2.12.2018)

Úprimný kresťan si nepotrebuje robiť ilúzie o sebe a o svete, aby mohol žiť. Viera mu totiž umožňuje vidieť viac, ako ponúka televízia, ako možno prečítať v novinách. Advent nám dodáva odvahy očakávať viac, ako možno očakávať od človeka.
Advent – označenie : 1 / časového historického obdobia pred narodením Ježišovým.
Očakávanie je výrazne sledovateľné v dejinách židovského národa.
Ale aj u iných národov tej doby možno sledovať skúsenosť neschopnosti ľudskými silami zabezpečiť si svoju vlastnú prosperitu
a tým následne aj túžbu po Mesiášovi.
2/ označenie časového obdobia štyroch týždňov, prípravy a očakávania
narodenia Kristovho.
3/ označenie osobného adventu, osobného očakávania a osobného stretnutia
s Kristom po ukončení svojho pozemského života.

Dnešné evanjelium pripomína i možnosť rizika neúspechu tohto osobného stretnutia.
A rovnako advent sa k nám prihovára i ako výzva toto riziko aj vlastným pričinením zmenšiť.

Okrem potrebných materiálnych hodnôt potrebujeme k životu aj hodnoty duchovné. A počas cirkevného roka, pomocou nedieľ a rôznych sviatkov, sme sa učili žiť z viery, učili sme sa žiť z lásky. Advent nám pripomína, že k životu je dôležitá i nádej. Vedome, alebo nevedome všetci žijeme z nádeje, lepšie povedané z objektu, na ktorý sme upreli svoj pohľad nasmerovaný do budúcnosti. A tento pohľad nádeje ovplyvňuje spätne realitu prítomnosti. Preto vôbec nie je jedno, čo je predmetom našej nádeje.
Liturgia Adventu nám ponúka možnosť žiť z predmetu nádeje sprostredkovanej Ježišom Kristom.


Čo je to za kráľovstvo?

(25.11.2018)

Ježišove slová zaznievali v židovskom prostredí. Tam , kde bola rozhodujúca viera. Preto mnohé Ježišove slová zazneli ako rúhanie.                                     A z Ježišových rečí sa nám ukazuje, že nie viera ale láska v konečnom dôsledku rozhodne. Keď mi  takéto a im podobné myšlienky prichádzajú na um,  tak ma prepadá strach, čí sa nerúham. Veď koľko úsilia, námahy, koľko životov stálo v celých kresťanských dejinách, koľko vojen bolo, len preto, že sa nevzal vážne aj tento Ježišov obraz  o Poslednom súde.  a dôsledkom bolo, že základná otázka bola čí si veriaci, „správne veriaci“, a nie čí si milujúci a správne milujúci.

Aj my dnes, keď sa s väčšou nádejou vraciame k Ježišovi, a chceme čo najvážnejšie poznať človeka, nepýtame sa najskôr čí je veriaci? A podľa podobenstva o Poslednom súde by sme sa nemali, aby sme si vytvorili, čo najsprávnejší obraz o človeku, opýtať, je milujúci?

Je dôležitá viera a predsa čo rozhodne bude láska. Ale ani nie ona sama, ale jej ovocie.

Na čo je potom viera? Aby pomohla láske. A ovocie lásky sú kritériom viery. Viera sama nezachraňuje. Ona tiež potrebuje korelatív. / zabíjanie v mene viery, iných a dokonca aj seba… viera môže robiť človeka aj sebcom. Obraz o Poslednom súde je aj kritérium našej viery, možnosťou zistiť,     ako sme na tom my, poprípade si ju trocha pokorigovať.

Aj viera aj láska potrebujú neustálu starostlivosť, lebo obe stoja neustále pod tlakom nášho vlastného strachu o seba. Tí druhí, smädní, hladní, vo veznení, chorí, trasúci sa zimou, tí nahí, a oni sa stávajú našou šancou…

U židov zachraňovala viera i jednotlivca i národ.

Ježišovo slovo potom v obraze o Poslednom súde potom zneje ako rúhanie voči Bohu i národu.

A právom, lebo už sa nedá spoľahnúť na  svoj pôvod, na svoju príslušnosť, na svoju tradíciu, ale len na svoje skutky. Na svoje skutky, ktoré sú veľké preto, že vyrástli z lásky, tej lásky, ktorej matkou je viera. Alebo  nie je lákavejšie vystačiť si s vierou, aby sme si to zbytočne nekomplikovali?

Nie je o pokušenie radšej veriť ako milovať. Veď veriť je ľahšie, ako milovať


Raj na zemi

(18.11.2018)

Raj na zemi! Je to večná ľudská túžba. Ale stále nenaplnená. Nenaplnená na tejto zemi. Veľa už bolo pokusov, zrealizovať ju. Ale vždy neúspešne. Aj idea komunizmu aj idea trhového hospodárstva nesie v sebe túto myšlienku. – Na začiatku viera, že je možné vytvoriť raj na zemi.

Náš kresťanský postoj? Náš kresťanský postoj  budovať lepší svet, lepšiu budúcnosť  i prítomnosť, je obohatený o odvahu vziať túto úlohu vážne,  aj bez falošnej ilúzie  vybudovať raj na zemi.

Odvahu treba na to preto, že so svojou prácou nebudeme nikdy hotový a predsa to má zmysel. Odvahu k tomu, že inak ako cez prekážky a ťažkosti, cez trápenie ba i smrť  to nejde.  Odvahu, na začiatku veriť,   že práve pre tie prekážky to vôbec vlastne ide.

To, čo bolo,  vytvorilo to čo je, preto skúmať minulosť a porozumieť dôvody, prečo sa to stalo tak ako sa to stalo, znamená pochopiť lepšie aj to , čo žijeme dnes. Ale to nám ešte k spokojnosti nestačí.  Otázka budúcnosti nám naháňa strach, lebo nevieme, aká bude.  Aj apoštoli mali tieto obavy, a chceli sa od Ježiša dozvedieť , ako to bude.

Ale on im nedáva odpoveď takú akú očakávali. On necháva realisticky túto otázku otvorenú, ako možnosť, ako otvorené dvere. Riešenie otázky budúcnosti, prenáša na prítomnosť. konať najúprimnejšie, najlepšie ako len vieme, je naša istota i možnosť pochopiť, že budúcnosť je naša aj napriek našej nemohúcnosti, ba napriek konečnosti všetkého okolo nás, i napriek samotnej smrti.

Teda v tomto texte, ktorý sme si dnes v Evanjeliu prečítali nejde o problém konca, ale ide o našu zodpovednosť. A to až do takej miery, že my svojim vlastným postojom k životu dnes , si môžeme našu budúcnosť  udržiavať otvorenú, alebo naopak, sami vlastnou vinou môžeme aj o ňu prísť.

Porozumené a vážne zobraté Božie slovo nám aj v tejto vážnej otázke života, môže byť našou silou.


Slávnosť posvätenia chrámu – hody

(11.11.2018)

Okrem dní všedných – sme si už akosi aj zvykli aj  na dni sviatočné.

A máme už aj sviatočné dni rôzneho druhu. sviatky jednotlivého človeka, sviatky

celej rodiny, sviatky nejakého národa ale i sviatky miestneho spoločenstva – sviatky obce. na čo sú vôbec sviatky, a prečo vôbec aj nejaké sú?

Sviatky nesú v sebe nejaký obsah. Dokiaľ je ich obsah zrozumiteľný, prihovárajúci sa, dovtedy majú aj sviatky svoj zmysel. V dejinách sa stávalo, že tradícia slávenia zotrvávala aj so prizabudnutým obsahom a potom aj sviatok dostal nové meno i nový, alebo podobný obsah.

Akú výpoveď nesie pre nás dnes sviatok, ktorý slávime dnes, sviatok výročia posvätenia tohoto chrámu?

Spomíname na tých, ktorý ho stavali, a zdá sa, že boli múdrejší boli oni vtedy, ako my dnes, veď stavať kostol je ťažšie, ako len do neho jednoducho prísť. Oni vedeli, prečo to robili, nám sa už pomaly je ťažké si nájsť aj dôvod doňho ísť. Keď to niekde ide dolu vodou, nie je hanba sa pýtať, kde sa stala chyba? A obyčajne je to tak, že tá chyba nie je len jedna.

Že je to stretnutie viacero chýb. A ak ich dokážeme nájsť i pomenovať, je na mieste druhá otázka, čí sa dá ešte niečo robiť, alebo už je všetko stratené.

Tieto myšlienky mi chodili po rozume, keď som včera večer premýšľal, ako sa k vám, ako k svojim priateľom prihovoriť.

Aj s naším kostolom to nie je všetko v poriadku. No viem, že doňho neprší, aj je tu čisto, ale už nie je tým miestom pokoja, miestom stretania, miestom cesty k Bohu tak, ako to bolo voľakedy, alebo ako to je aj ešte dnes pre mnohých na iných miestach , v iných farnostiach.

Budeme sa uspokojovať, že keď nie je kvantita, stačí nám kvalita?

Dnes je už jasné, že keď si neudržíme toto miesto, ako miesto duchovnej oázy, tak ho budeme musieť hľadať niekde inde! Skôr, alebo neskôr človek príde na to, že nie len z chleba je živý, a že jeho ja má aj duchovnú povahu a že tá sa nedá bez vlastnej škody natrvalo obchádzať.

Dokiaľ máme tento kostol, dovtedy máme možnosť duchovne žiť a rozvíjať si svoj duchovný svet, aby sme z jeho sily úspešne mohli aj všednosť premieňať na sviatok a to nielen  doma, ale i v robote, pri oddychu i zábave.


Počuj Izrael, tvoj Pán je jedinný Boh.

(5.11.2018)

Biblická tradícia hovorí o skúsenosti s Bohom, ktorý oslobodzuje, a nie ktorý sputnáva.  Aj dnes je neustále nebezpečenstvo vytvárania si Boha , čí už z biblickej tradície na svoj obraz, alebo zo stvorených vecí. A takýto bohovia zotročujú človeka a to so všetkými dôsledkami.

Boh nemôže byť to, čo zotročuje  ani to, čo je uchopiteľné, lebo uchopiteľný Boh zotročuje človeka a to dokonca aj vtedy,  keď ide o dobré veci. /bratstvo, rovnosť, sloboda/ alebo sociálna spravodlivosť,

alebo zabezpečenie chleba, – /kolektívne modly/, alebo/súkromné modly/ osobná sláva, kariéra,..túžba po majetku, šport, alkoholizmus…

/V učebnici náboženskej výchovy pre ôsmy ročník nájdeme aj takýto podnet k zamysleniu./

Akému nebezpečenstvu sa vystavuje človek, ktorý sa aj úprimne snaží, ale bez lásky :

plniť si povinnosti – stáva sa mrzutým

byť zodpovedný – stáva sa bezohľadným

byť spravodlivý  – stáva sa tvrdým

byť múdry           –  stáva sa hrozným

byť priateľský     –  stáva sa falošným

byť poriadkumilovným – stáva malicherným

byť čestným          –    stáva sa domýšľavým

byť majetný           –  stáva sa lakomým

byť nábožný          – stáva sa fanatickým

V biblickom zmysle láska je nielen cit, aj keď ide aj o cit, ale skôr ide motiváciu k určitému spôsobu konania.

Keď sa láska myslí len ako cit, tak potom je zrejmá skúsenosť, že láska je slepá.

Ale láska má v sebe aj svoju vlastnú múdrosť, svoje vlastné poznanie. To nakoniec v procese aktivity ňou inšpirovanej ukazuje, ako hlbšie poznanie, ako sme sa stretli s poznaním rozumovým.  Antoíne de Saint – Exupery : „Čo najdôležitejšie nepoznáme rozumom, ale srdcom. Teda láska nie je len cit, teplo, ale i poznanie i orientácia, i predpoklad hĺbky poznania.

A to platí rovnako vo vzťahu k človeku i k Bohu, preto, Biblia o týchto dvoch hlavných prikázaniach hovorí, ako o jednom.


Všetkých svätých.

(1.11.2018)

Zmenami životných podmienok sa rodia nové slová, niektoré sa stanú staré, nepotrebné, stráca sa ich obsah. Slovo svätý je dnes už takmer nezrozumiteľné,  už aj pre kresťanov. Protestanti, ktorým sa toto slovo takmer stratilo,  nanovo objavili obsah tohto slova aj pre nás.

V Kolíne nad Rínom v evanjelickom kostole urobili galériu sôch mužov a žien,

Prvé kritérium : ktorých stotožnenie sa s kresťanskými ideálmi je jednoznačné.

Druhým kritériom bolo ich chápanie a realizovanie svojho života v kresťanskom duchu bolo požehnaním pre prostredie v ktorom žili.

Tretie kritérium, z ich ovocia kresťanského života žijú i nasledujúce generácie.

Štvrté kritérium, ich správanie  môže byť modelové.

Takto protestanti  pre seba i pre nás kresťanov- katolíkov, ktorým sa toto slovo celkom nestratilo a ani nie celkom jeho obsah, nanovo objavili

Ježišovu výzvu, buďte svätý, ako je váš Nebeský Otec.

Takto aj nám pomáhajú znova nájsť obsah slova svätý.

Túžba po svätosti, je veľmi podobná túžbe byť požehnaním pre svoje prostredie, byť nositeľmi nádeje pre svoje sestry a svojich bratov…


30. nedeľa Obdobia cez rok.

(28.10.2018)

Každému z nás sa môže stať, že sa dostaneme na okraj ľudskej spoločnosti. Môže sa tak stať z rôznych príčin. Ale nech je to z ktorýchkoľvek, vždy je to nepríjemné, vždy je to ťarcha telesná i duševná. Ale  človek nie je celkom stratený, dokiaľ v ňom celkom nevyhasne túžba z takejto bezperspektívnej dostať sa von.

A takáto situácia – byť na okraji – ktorá sa ťažko nesie, nemusí byť len v sociálnej oblasti. Každý sme niekedy a niektorých udalostiach nášho života – na nepríjemnom okraji – , kde je nám veľmi ťažko byť sebou samým a tak si vytvárať potrebné podmienky pre vlastnú existenciu.

Ako von z takýchto situácií?

Príbeh so slepým Bartimeom z Jericha, nám môže pomôcť riešiť podobné situácie.

V prvom rade, Bartimej nebol spokojný so svojim životným údelom. Hľadal cestu z neho. V Ježišovi zbadal svoju novú šancu.

Vedel dobre, že sám si nepomôže, že potrebuje pomoc, ale aj, že aj on musí urobiť, čo je možné z jeho strany, že aj on musí byť aktívny a mať tak trocha aj šťastie – správnym smerom sa obrátiť s prosbou o pomoc.

Nie je hanba cítiť svoju nedostatočnosť, potrebu vyjsť zdanej situácie.

Úspech je možný len vtedy, keď naša vlastná aktivita vychádza v ústrety

ponúkanej pomoci a to bez pocitu poníženia, že pomoc potrebujem.

Až potom mohla prísť účinná pomoc.

Koľko krát sa čudujeme, že taký rozumný človek, taká múdra žena a tak nerozumne sa rozhoduje a koná, že nevidí možné  zákonité dôsledky, že nevidí kam kráča. Ježišovo vážne vzaté slovo, nám pomáha aj správne vidieť seba, blížnych i svet okolo nás. A aj v tom je aj tá praktická výhoda a ovocie nášho života vo viere. Správne porozumená viera, sa pozná aj podľa toho, že nám pomáha správne vidieť a rozumieť sebe a blížnym.

Správne vidieť – znamená aj možnosť správne kráčať.

V rôznych nejasných situáciách nášho života aj  nám Ježišovo slovo môže pomáhať správne vidieť, aby sme sa mohli aj správne  rozhodovať.


Misijná nedeľa.

(21.10.2018)

Dnes už našej mladej generácii nie je bežne známy význam  slova  misie.  Vy starší poznáte časopis Hlasy z domova a z misii. – obľúbený časopis.

Priblížiť cez štyri zlomové udalosti dejín, keď bola vždy tá istá úloha – premýšľať ako v zmenených podmienkach urobiť Ježišovo slovo, slovom života. Prijateľné pre nového a neustále sa meniaceho človeka v neustále sa meniacom svete.

Štyri zlomové úseky dejín.

Obdobie Kristovho života. – potreba nájsť cestu z daného chaosu.

Obdobie sťahovania národov – stretnutie s nižšou kultúrou.

Obdobie veľkých námorných objavov – svet sa zväčšil – šok pre Európu – z poznania nových národov – nová úloha.

Obdobie po II. vat. koncile – načo evanjelizovať – keď sa potvrdila autonómia svedomia, keď každý žijúci podľa svojho svedomia môže mať účasť na Božích daroch.

Úloha je stále v podstate tá istá vtedy i dnes odvážne hľadať vždy nové cesty a spôsoby.

Svet sa globalizuje….. stále viac a viac sa prelínajú rôzne myšlienky… koncepcie,,, hodnotové systémy. Z toho vyplýva úloha pre nás ujasňovať si , čo to vlastne veríme, ako z toho, čo sme uverili aj žijeme, z čoho sa rodí naša nádej.

Už nie je svet tak rozdelený, ako kedysi.

Nikdy nebolo misijné dielo len vecou profesionálov,  – kňazov, rehoľníkov.

Dnes si posilnime svoje misijné vedomie vo vzťahu k prostrediu a ľuďom s ktorými žijeme, ktorí majú podobné problémy ako my.


K liturgii  28. nedele cez rok

(14.10.2018)

Ježišom vyslovené pozvanie k nasledovaniu možno chápať aj ako pozvanie pre nás.

Kladná odpoveď na pozvanie je podmienená správnym vzťahom k okolitému svetu, je podmienená vzťahom k vlastnej slobode.

Bohatý mladík bol príliš závislý na svojom majetku, a preto nebol schopný Ježišovej výzve až tak rozumieť, aby ju vládal aj prijať.

Je veľmi riskantné mať falošný cieľ. Vynakladať veľa úsilia a potom zistiť, že to všetko bolo na nič.

Pre Božie kráľovstvo je nevyhnutná sloboda – ako nezávislosť na niečom,     čo má menšiu hodnotu.

Dodržiavanie zákonov nás môže disponovať k slobode, k Božiemu kráľovstvu, ale ešte nás do neho nevovádza.

Nie je to ani bohatstvo, ale ani dodržiavanie zákona, ale konanie za zákon, nie proti nemu, vykonanie viac, ako mi predpisuje zákon.


Človek, ktorý žije z nádeje, ten vidí ďalej.
Človek, ktorý žije z lásky vidí hlbšie.
Človek, ktorý žije z viery všetko vidí v inom svetle.
/Anthony de Mello: Christus kennen./